V našom článku o filmoch, ktoré nám môžu pomôcť s hľadaním odpovede na otázku „Kto som?“, sme písali o katarzii, silnom emocionálnom zážitku, ktorý sa spájal s prežívaním príbehu iného človeka. Cudzí príbeh sa tak stával súčasťou nás samých, tým, že sme sa napríklad identifikovali s hlavným predstaviteľom, sme zakúšali, čo to znamená byť niekým iným.

Biografie, pokiaľ sú napísané dostatočne presvedčivo a snažia sa skutočne porozumieť vnútorným motiváciám hlavných hrdinov, majú rovnakú moc. Tým, že dokážeme porozumieť psychológii postáv, dokážeme často porozumieť i sami sebe. O to viac, že vybrané biografie v tomto článku sa budú týkať vyslovene psychoterapie a psychopatológie.. začnime tradične.

Psychoanalýza 

O psychoanalýze vyšlo obrovské množstvo literatúry a o otcoch zakladateľoch to platí rovnako – špecifický pohľad na vzťah Josefa Breuera a Sigmunda Freuda podáva napríklad fiktívna zápletka v knihe Irvina Yaloma Když Nietzsche plakal, do požadovanej hĺbky však ide až americký životopisec Irving Stone.

I. Irving Stone napísal životopis Sigmunda Freuda Vášně mysli ako snahu o skĺbenie troch rôznych aspektov: a) vplyvu dobovej spoločnosti (Viedeň na prelome storočí ako raj potlačenej sexuality; o tom viac nižšie), b) Freudovej osobnej histórie a zažitých tráum a c) výkladu Freudovho diela od jeho raných experimentov s mozgom, cez snahu o medicínske využitie kokaínu ako anestetika oka (sic!), až po kreovanie samotnej teórie psychoanalýzy, rozklad vzťahu s Jungom, Adlerom, až po emigráciu do Londýna.

Vášně mysli sú vynikajúca ako – prvá – kniha o psychoanalýze. Dokáže svojmu čitateľovi vysvetliť základy teórie v kontexte ich vzniku a postupne, s narastajúcim ponorom do nej, ho tiež konfrontovať s vlastnými vytesnenými obsahmi v nevedomí. Preto je pre introspektívnejšie ladené povahy viac než vzrušujúcim zážitkom.

Vášně mysli však získavajú v kontexte inej knihy celkom nový nádych: Nebezpečná metoda Johna Kerra je kniha o tom, ako z mýtu Sigmunda Freuda spraviť príbeh o človeku z mäsa a kostí. Vo svetle Nebezpečnej metódy pôsobia Vášně mysli ako rozprávka, čím sa obe knihy krásne dopĺňajú. Prehodnocovanie vytvorenej predstavy o Jungovi a Freudovi je potom značne znepokojujúcim dobrodružstvom. Tragédia, ako ju vykresľuje Kerr, dosahuje prakticky antických rozmerov. „Zcela je rozdělilo, když tyto tři odlišné oblasti – sexuální, náboženská a teoretická – se beznadějně propletly a oni již nedokázali o nich hovořit.“

John Kerr koncipoval svoju Nebezpečnú metódu ako odbornú publikáciu a vyžaduje si tak rozsiahlejšie znalosti (narozdiel od filmu). Je však nesmierne poučné, keď sa stávame svedkami transformácie psychoanalýzy z klinickej metódy na Weltanschauung (svetonázor) vylučujúci akýkoľvek iný pohľad: Freud, na začiatku človek s ostrým a originálnym videním sveta, v starobe rigidný obhajca teórie, ktorá sa mu rozpadala pod rukami..

II. O autobiografii Allena Wheelisa Naslouchání sme písali už v článku o prekonaní prokrastinácie, ako životopis je to však ojedinelý prienik do rozmýšľania úspešného a spoločnosťou akceptovaného psychoterapeuta / psychoanalytika.

Spôsob, akým Wheelis vchádza do svojej minulosti je sám o sebe výrazne poznačený vlastnou psychoanalytickou sebaskúsenosťou, to znamená, že celkom otvorene a veľmi sugestívne vykresľuje svoje detské traumy i vynárajúcu sa sexualitu, balansovanie na hranici incestného vzťahu s matkou, jeho dištanc k svojim partnerkám či mierne znechutenie problémami svojich klientov.

Wheelis tieto momenty neakcentuje. Nevysvetľuje napríklad, do akej miery ho ovplyvnilo, keď ho jeho otec psychicky zlomil či keď po ňom túžila jeho matka. A napriek tomu sú tieto sekvencie prítomné v celej knihe, ich dopad je citeľný v celom jeho živote. V závere Naslouchání však napriek bezvýhradnej otvorenosti visí vo vzduchu otázka, prečo sa samotný Wheelis spod vplyvu týchto tráum neoslobodil – a to napriek tomu, že ich mal vďaka vlastnej terapii zvedomené..

Schizofrénia

 III. Autobiografia Joanne Greebergovej Neslibovala jsem ti procházku růžovým sadem ukazuje priebeh (úspešnej) terapie mladého dievčaťa so schizofréniou v čase, keď bolo bežné obranné mechanizmy pri psychóze skôr upevňovať, ako s klientom pracovať na vhľade a zvedomení vytesnených obsahov. Pod vedením americkej psychoanalytičky Friedy Fromm-Reichmannovej je však všetko inak.

Ako naznačuje názov, rozhodne to nie je prechádzka ružovou záhradou, toľko utrpenia koncentrovaného na jednom mieste by sme inak hľadali iba s obtiažami – kniha je však jedinečná v tom, ako dokáže čitateľa previesť vnútorným svetom hlavnej predstaviteľky a predovšetkým odkryť jeho význam. Svet, ktorý vznikal pôvodne ako útočisko pred negatívnymi vonkajšími podmienkami, sa postupne dopĺňal čoraz prísnejšími a restriktívnejšími pravidlami a pretváral sa na čoraz nehostinnejšie prostredie bez východiska.

Akceptujúci, no plne direktívny prístup Fromm-Reichmannovej je potom unikátny v tom, ako terapeutka dokázala pracovať s vnútornou motiváciou svojej pacientky. Dokázala komunikovať vždy s tou jej časťou, ktorá sa chcela zmeniť a to často v situáciách, kedy o tom ani sama pacientka nevedela. Úspešnosť (a výnimočnosť) terapie prezentovanej v Neslibovala jsem ti procházku růžovým sadem sa potom ukazuje naplno v kontexte iných biografií spojených so schizofréniou. Napríklad Střed se hroutí zevnitř Elyn R. Saksovej popisuje situáciu, v ktorej sa schizofrénia stala tak dôležitým aspektom životného príbehu hlavnej protagonistky, že sa jej nedokázala vôbec vzdať a celý proces terapie tak nikam neviedol.

Autizmus

IV. Autobiografia v tom čase iba trinásťročného chlapca Naoki Higašida Prečo skáčem je kniha, ktorá prevracia zažité predstavy o autizme naruby.

V spoločnosti stále ešte zažitá predstava o autistoch ako „ľuďoch bez emócií“ je dokonale vyvrátená, Naoki bolestne popisuje svoje každodenné trápenie z vlastných zlyhaní – spôsoby, akými sa trestá za to, že nespĺňa očakávania svojho okolia, to ako trpí, keď nedokáže vykonávať pokyny svojich rodičov, to ako sa vyrovnáva so svojou odlišnosťou.

Kniha je koncipovaná ako rad odpovedí na tie najbežnejšie otázky – prečo potrebujem stereotypie, prečo nemám rád dotyk, prečo sa nepozerám do očí, prečo ľudí ignorujem…

Narozdiel od ďalších dvoch autobiografií, ktoré vyšli v našom prostredí od dospelých autorov – Nikdo nikde Donny Williams a O kolečko míň Josefa Schovance – je Prečo skáčem knihou, ktorá nie je napísaná z odstupu, je extrémne živá. Nie je to text, ktorý by napísal človek, ktorý sa s autizmom už vyrovnal – je to text človeka, ktorý sa jej prostredníctvom s autizmom vyrovnáva.

Mnohopočetná porucha osobnosti

V. Robert B. Oxnam, americký diplomat, vo svojej autobiografii Roztříštěná mysl popisuje priebeh psychoterapie svojej mnohopočetnej poruchy osobnosti – od jej primárnych príčin, cez jej odhalenie, sprievodné znaky (poruchy príjmu potravy, alkoholizmus..), až po (nedokončenú) integráciu svojich 11 (!) rôznych osobností.

Odhliadnuc od samotného popisu psychoterapie je táto kniha výbornou metaforou toho, čo sa odohráva v každom z nás – za rôznych okolností totiž všetci čelíme rôznym protichodným „hlasom“, ktoré sme v behu času introjikovali do našej osobnosti. Obzvlášť zreteľné sú tieto hlasy v tranzitívnych obdobiach – jedna časť z nás chce zostať stáť tam kde je (nájsť si dobrú prácu, zostať bývať s rodičmi, neopustiť neperspektívneho partnera), druhá časť sa chce pohnúť ďalej (ísť cestovať po svete s batohom, začať podnikať, robiť umenie..).

Bolo by jednoduché život popísaný v Roztříštěnej mysli označiť za „extrémny“ príklad, v skutočnosti je však každému táto situácia bližšia, ako sa to môže zdať na prvý pohľad..

Spoločnosť, masa a násilie

VI. Stefan Zweig je známy predovšetkým ako rakúsky životopisec, Freudov rovesník, ktorý písal svoje knihy silne ovplyvnený psychoanalýzou – vždy sa snažil svojim protagonistom porozumieť, vždy popisoval ich vnútorný svet, vždy hľadal vnútorné motivácie pre ich činy. V tomto kontexte vyniká napr. Maria Antoinetta alebo nedopovedaná Šachová novela (mimochodom so sugestívnym filmovým spracovaním Alfreda Radoka vo filme Šach mat).

Pre tento text ale vyberáme Zweigovu vlastnú autobiografiu Svet včerajška, ktorú napísal v hotelovej izbe v Brazílii po tom, čo ako Žid emigroval z Európy kvôli druhej svetovej vojne. Stefan Zweig krátko po dopísaní tejto knihy spáchal samovraždu a zanechal ju po sebe ako isté memento mortis.

Svet včerajška je nesmierne smutná, avšak zdá sa, že čoraz aktuálnejšia kniha. Vznešený sloh ostro kontrastuje nad popisovaným zmarom, masovou nenávisťou a hnevom, ktorý v Európe a to celkom nenápadne zavládol v priebehu niekoľko málo rokov – premena spoločnosti popísaná v tejto knižke nanešťastie čoraz viac pripomína súčasnosť..

Genialita a depresia

VII. Hoci v poslednom čase vyšlo niekoľko životopisov „geniálnych“ osobností (za zmienku stojí napr. fiktívna biografia Kurta Gödela, rakúskeho matematika s diagnostikovanou paranoidnou psychózou, Bohyně malých vítězství), poslednou knižkou vo výbere bude dnes už nanešťastie iba antikvárny Wittgenstein. Úděl génia od Raya Monka.

Monk v životopise Ludwiga Wittgensteina, jedného z najvýznamnejších filozofov minulého storočia, demonštroval dokonalé prepojenie života a filozofického diela. Kniha napríklad popisuje, ako do detailu Wittgenstein napĺňal svoju introjikovanú predstavu o excentrickom géniovi – po tom, čo si vypočul historku o inom excentrickom géniovi. „Takým človekom je treba byť,“ komentoval ju a takým človekom sa skutočne stal.

Hoci nejde o jednoduché čítanie, je to ideálna kniha na porozumenie myšlienkam človeka, ktorý sa rozhodol ísť vo všetkom proti dobovému mysleniu a to rovno dvakrát: svoje prvé dielo, po tom, čo ho spoločnosť konečne prijala, prehlásil za omyl a vytvoril nové, čím založil vlastne dva samostatné filozofické smery. Spolu s Kuhnovou Strukturou vědeckých revolucí či Lakoffovými a Johnsonovými Metaforami, kterými žijeme je to tiež ideálna kniha na vstup do myslenia 20. storočia.. čo by však mohol byť námet na ďalší text. 🙂

---

Mohlo by vás zaujímať: 10 filmov ako riešenie otázky „Kto som?“

---