Pracoval som s dvadsaťjeden-ročným mladým mužom, ktorý práve dokončil univerzitu. Po trojročnom bakalárovi získal ročný licenciát, čo je v Nikaragui prakticky najvyšší stupeň vzdelania (získať magistra a doktorát síce teoreticky možné je, ale v praxi sa to deje iba občas a to z dôvodov, o ktorých budem hovoriť nižšie). Svoj licenciát získal s vyznamenaniami od rektora i dekana. Rozprávali sme sa jeho lámanou angličtinou, ktorú sa naučil sám, pretože, keďže bol inžinier, potreboval porozumieť manuálom k prístrojom, ku ktorým neexistovali španielske preklady. Ako vysvitlo neskôr, rovnako sa naučil japonsky. Popri vysokej škole pracoval ako automechanik, pretože mal dvanásť mladších súrodencov, staral sa tak o seba, prispieval i svojej rodine. Cestoval domov, aby rodine ukázal diplomy a večer sa zas vracal späť, aby mohol ráno znovu pracovať. Oslava ho nečakala, rodičia sa z jeho vzdelania netešili, pretože počas školy nepracoval dostatočne veľa, aby sa mohol postarať o rodinu. Otec bol nezamestnaný. A ten mladý muž mal nekonečne prenikavý, no zároveň smutný pohľad. Pýtal som sa ho:
„Čo ti umožnilo prísť až sem?“
A on odpovedal: „Nádej, že to raz bude mať zmysel.“
Toto stretnutie bolo pre mňa jedným z najsilnejších v mojej praxi a donútilo ma prehodnotiť mnoho predpokladov o tom, čo koučing ešte zvládne — a kde je potrebná už intervencia nad rámec samotného individuálneho stretnutia. No… ako máme pracovať v situácii, v ktorej spoločnosť nevytvára bezpečný rámec pre naplnenie potrieb svojich obyvateľov?
Otázka aktuálna nielen v Nikaragui, kde práve prebiehajú demonštrácie za sociálne reformy, ale i na Slovensku, kde sa stráca elementárna dôvera v demokraciu a demokratické inštitúcie (t. j. anómia), alebo v menšom rozmere v pracovných či školských kolektívoch ľudí poznačených šikanou či iným toxickým správaním.
Vo svojom článku o Kostarike som písal o tom, aká je Kostarika mimo rámec reklamných videí o pozemskom raji a predstavil som základný koncept interkultúrneho koučingu. V tomto článku sa chcem venovať iba Nikaragui samotnej, krajine, kde sme s rôznymi časovými rozostupmi strávili niekoľko mesiacov, precestovali sme celé pacifické pobrežie a ako sociálni psychológovia sa rozprávali s desiatkami ľudí o vzdelávaní a ďalšom smerovaní krajiny.
Faktická diktatúra s výbornou marketingovou stratégiou
Nikaragua má krásne námestia. Každé mesto, bez ohľadu na veľkosť, má krásne zrekonštruované námestie — doslova — pomaľované žiarivými farbami. Na námestí vlajú vlajky vládnej strany a všade visia portréty prezidentského páru. Na námestí je wi-fi zdarma. Po prihlásení vás presmeruje na facebookovú stránku prezidentského páru, ktorý vám wi-fi a krásne námestie, na ktorom sedíte, zabezpečil. Predajcovia, často deti, okolo predávajú quesillos (tortilla so syrom, smotanou a naloženou cibuľkou) alebo platanitos (vysmažený natenko nakrájaný druh zeleného banánu, ktorý chutí podobne ako naše chipsy) s kúskom smaženého syra alebo kuraťa, okoloidúci ľudia na vás stále pokukujú, bezdomovci chcú peniaze, decká sa hrajú na mobiloch. Patrolujúci strážnici s obuškami, ktorých úlohou je udržiavať poriadok, ale v praxi sa vďaka ním znižujú štatistiky nezamestnanosti, si vás premeriavajú, ale napokon si zvyknú a zdravia vás pokynutím hlavy. Keď sú zvedaví, prídu za vami, ak ste muž, potrasú vám aj rukou.
Námestia sú zdrojom národnej pýchy a hlavným nástrojom politického marketingu v meste. Na námestí vyzerá všetko idylicky. Sú čisté, farebné a bezpečné. O dve ulice ďalej končí asfaltová cesta, ľudia bývajú v domoch zbitých zo štyroch plechov, narastá prostitúcia a predaj drog, ľudia nemajú elektrinu alebo pitnú vodu, iba 63 percent ľudí v mestách má prístup k WC (37% na vidieku). Na tom ale na námestí nezáleží. Všadeprítomné billboardy vás ubezpečujú o tom, že krajina rastie — a vy sa máte stále lepšie. Keď sme prišli, na billboardoch bol prezident prezidentom a jeho manželka bola prvou dámou. Keď sme odchádzali, prezident si udelil nový status. Billboard s obrovskou fotografiou s rukami vo víťaznom geste nad hlavou hovoril: „comandante“ (v preklade vrchný veliteľ, ale s nádychom heroizmu a zvrchovanej moci). Jeho manželka sa stala „prezidentkou“. Každý billboard ukazoval ich výhradné postavenie a úlohu, ktorú zohrávajú v krajine. Veliteľ a prezidentka. Prinášajú mier. Prosperitu. Bezpečie. Kultúru. A v podstate čokoľvek, čo si dokážete predstaviť — večer poézie na tému národných osloboditeľov, folklór, mäso, ryžu, fazuľu, vodu, elektrinu…
Na lavičkách sú popísané heslá: „Vojnu sme už vybojovali, dnes budujeme budúcnosť a mier.“
Zatiaľ čo oficiálne je Nikaragua demokratickou krajinou, v praxi funguje odlišne. Opozícia síce do volieb stavia svojho kandidáta, no zo zásady môže prísť len s niekým, koho nikto nepozná. V konkurencii všadeprítomných billboardov sa takto presadzuje politická zmena iba ťažko.
Politický marketing je teda základným nástrojom udržiavania statusu quo. Tým druhým je zachovávanie nízkej úrovne vzdelávania.
Školstvo, mlčiaca mladá generácia a tí, čo to už raz dokázali zmeniť
V Nikaragui je 22% ľudí negramotných. 15% detí namiesto školy pracuje. Prvý stupeň základnej školy (6 tried) skončí iba 53% populačného ročníka — to je približne toľko, koľko ľudí u nás nastúpi na vysokú školu. Angličtina sa vyučuje prinajlepšom ako voliteľný predmet. V mestách prakticky neexistujú knižnice a kníhkupectvá. Absolventi vysokých škôl, ktorí by prípadne chceli odísť pracovať do zahraničia, nemajú (kvôli nekompatibilite vzdelávacieho systému so vzdelávaním v iných krajinách) situáciu o nič jednoduchšiu. Navyše, ako študent vysokej školy ste vždy tak trochu podozrivý z toho, že chcete niečo zmeniť. Študenti a pedagógovia, s ktorými sme sa rozprávali, boli presvedčení o tom, že ak niekedy spravia niečo protivládne, nenájdu si zamestnanie, resp. nebudú môcť pokračovať v práci na univerzite.
No mladí ľudia, s ktorými sme sa rozprávali, zvyčajne nevideli vo fungovaní svojej vlastnej krajiny problém. Z rozhovorov sa nám zdalo, že súčasný stav je považovaný za niečo prirodzené — dané — normálne. Nie, že by to bolo ideálne, ale „tak to skrátka je“. Mladí ľudia sa sústreďovali na zabezpečenie svojho vlastného blahobytu, svet okolo ich nezaujímal. Iba málokto čítal knihy o svete vonku, prekvapilo nás však, že málokto sledoval i zahraničné filmy. Pri pozvaní na večeru k jednej známej sme vlastne zažili také malé déjà vu: v televízii bežala Súdna sieň, nasledovali Televízne noviny a zakončila to turecká telenovela. No mladí ľudia na svet okolo nerezignovali — pre nich bolo prirodzené, že sa verejne neangažujú, že sa nezaujímajú, že hľadia iba na prežitie seba a možno niekoľkých svojich blízkych.
Situácia však bola zložitejšia v prípade generácie najstaršej — nikaragujských šesťdesiatnikov.
Doteraz sme sa ešte nikdy nestretli s ľuďmi, ktorí boli tak plní chuti do života ako generácia ľudí, ktorá v Nikaragui viedla (a zvíťazila) revolúciu v sedemdesiatych rokoch. Rozhľadení ľudia, ktorí často hovorili, ako sa po revolúcii iba opakovalo to, čo zažívali predtým, iba v opačnom garde. Frustrovaní, že diktatúra, proti ktorej bojovali, sa ustanovila na novo. Vymenili sa iba tváre. Ľudia, ktorí o sebe pri každom našom spoločnom rozhovore opakovali, že oni už nič nezmenia — a napriek tomu to boli práve oni, ktorí opäť vyšli do ulíc za zlepšenie sociálnych podmienok v krajine a naštartovali už mesiace trvajúce nepokoje.
No bez ohľadu na to, ako momentálna situácia v Nikaragui dopadne, vidíme jednu základnú výzvu, ktorú musí krajina zvládnuť. Výzvu, ktorú napríklad Kostarika do dnes zvládnuť nedokázala. Je to vlastne tak trochu prozaické — ale je to nárast bohatstva.
Začínajúci turizmus, nová sociálna vrstva a mnoho hnevu
Ešte pred troma rokmi bola Nikaragua pre turistov do veľkej miery nepreskúmané územie. Skutočne exotická krajina. Ľudia si s vami chceli spraviť fotku, pretože ste boli zhodou okolností cudzinec, všetci boli milí a ústretoví, každý sa na vás usmieval, keď ste potrebovali niekde prespať, mohli ste požiadať vlastne kohokoľvek a vždy sa našiel niekto, kto vás u seba prichýlil.
No situácia sa začala premieňať. Najznámejšie mestá sa plnia turistami, ktorí sú ochotní platiť pre domácich dovtedy nepredstaviteľné ceny za veci, ktoré majú pre nich nepochopiteľnú hodnotu. Jedno smoothie za 5 dolárov je mzda, ktorú zarobil taxikár za pol dňa práce — ak mal šťastie. 10 dolárov, ktoré dá turista za jeden obed v reštaurácii na námestí (áno, na tom námestí), zaplatia jednému domácemu obedy na týždeň. Ešte pred pár rokmi boli všetci chudobní — ale vo svojej chudobe si boli rovní. Nikto nemal nič, nikto nikomu nemal čo závidieť.
No turisti, ktorí do krajiny začali nosiť dovtedy nevídané bohatstvo, vytvorili novú sociálnu vrstvu. A spolu s ňou vyplávalo na povrch množstvo hnevu. V prvom rade hnevu na turistov samotných. Za to, že majú peniaze. Zhodou okolností sme do krajiny prišli práve v čase, keď sa tento stav začal prejavovať vo vytváraní dvojitých cien pre domácich a turistov. Pri našom príchode sme chodili všade s domácimi a platili domáce ceny. Po čase však taxík začal stáť päťnásobne viac, autobusy začali vyberať špeciálne turistické prirážky za batožinu a za lístok sme mali zaplatiť pred vstupom do autobusu, aby si domáci nevšimli, že platíme dvojnásobok toho, čo oni. Ceny za prenájmy, benzín, oblečenie, jedlo na trhu, všetko sa začalo odvíjať od farby pleti.
A ľudia, ktorí zarábali na turistoch, opovrhovali ľuďmi, ktorí na nich nezarábali — a ľudia, ktorí na turistoch nezarábali, opovrhovali tými, ktorí na nich zarábali. Tí prví začali chodiť do drahších reštaurácií, kupovali si veľké SUV a v nedeľu sa obliekali do žiarivých farieb, keď išli do kostola. Tí druhí sa na nich smiali a kritizovali ich za to, že sú nenásytní, no sami trpeli hladom.
Otázka je, čo sa s tým dá spraviť… alebo možno v našom prípade: čo si z toho môžeme vziať.
Mnoho otázok, málo odpovedí
Je iba pochopiteľné, že ľudia, ktorí majú konečne možnosť naplniť svoje potreby, to robia. Keď sme hladní, smädní a nemáme kde bývať, je celkom rozumné sa pri prvej možnej príležitosti najesť, napiť, postaviť si dom s elektrinou, vodou a toaletou. Otázka je, ako sa posunúť ďalej, akonáhle niečo podobné dosiahneme — ako sa dostať zo stavu „potrebujeme jesť ešte viac, potrebujeme ešte väčší dom, ešte väčší televízor a ešte väčšie auto“ — do stavu, v ktorom nás začne ako spoločnosť zaujímať napĺňanie potrieb, ktoré nás presahujú. Spolupatričnosť, vzájomný rešpekt a dôvera, intimita, umožnenie stať sa jedinečnou a autonómnou individualitou, hľadanie zmyslu a naplnenia, rozvíjanie vlastného potenciálu a osobnostný rast, kreatívne seba-vyjadrenie.
V kontexte vyššie povedaného to môže síce znieť ako sci-fi, no neexistuje dôvod, prečo by nemohlo byť našim cieľom — ako manažérov pre svojich podriadených, riaditeľov pre svojich zamestnancov, rodičov pre svoje deti, učiteľov pre svojich študentov, ale i politikov pre svojich občanov — aby sme usilovali o vytvorenie takého prostredia, ktoré práve tieto potreby napĺňa.
Nikaragua balansuje na hrane novej revolúcie, v ktorej usiluje o zmenu politického systému, ktorý nefunguje. No je otázne, ako dokáže prekonať svoj vlastný rast, ak nebude vedieť, kam chce smerovať. Na Kostarike roky rastu bez jasného cieľa vyústili do krízy demokracie. Zdá sa, že my sme na tom podobne. Po rokoch rastu tu máme krízu a stále nám chýba cieľ.
Ak máte chuť ponoriť sa do témy hlbšie, okrem článku o Kostarike som vo svojej knihe hovoril o tom, ako vytvoriť bezpečné prostredie, ktoré by podporovalo nás ako jedinečné a kompetentné individuality, ale zároveň by prehlbovalo náš pocit spolupatričnosti.
