Syndróm vyhorenia je komplexným psychologickým fenoménom, ktorý má tri odlišné korene: naše individuálne osobnostné predpoklady, naše pracovné prostredie a náš osobný život. Tieto tri oblasti sa navzájom prepletajú a pre človeka, ktorý sa ocitne na prahu vyhorenia, predstavujú takmer neriešiteľný labyrint požiadaviek:
„Viem, že by som mal robiť na maximum, ale nevládzem. A má to vôbec zmysel? Klienti moju snahu aj tak nikdy neocenia a podriadení robia len to, čo musia. Riaditeľ odo mňa vyžaduje, aby som makal ako kedysi s tým, že ma stále iba buzeruje a manželka sa stále sťažuje, že som duchom neprítomný. A najhoršie na tom je, že má pravdu.“
Riešenie takejto situácie si vyžaduje komplexný prístup, ktorý umožní pracovať na všetkých troch koreňoch zároveň – nepredbiehajme však a pozrime sa na problematiku vyhorenia postupne.
Definícia: čo je syndróm vyhorenia
Burnout syndrome (alebo v bežnom jazyku emocionálne, duševné, pracovné, psychické či vnútorné vyhorenie) je definovaný ako proces extrémneho emocionálneho a fyzického vyčerpania. Spája sa s takmer cynickým a dištancovaným postojom k svojej práci (vzťahu, manželstvu, klientom, pacientom, žiakom, podriadeným…) a vedie k nižšiemu výkonu, k strate radosti z vlastného zamestnania, k známemu pocitu: „To čo robím, nemá žiaden zmysel.“ Vyhorenie postupne ústi až do depresie, apatie, nezáujmu a úplného vyčerpania. (Poschkamp, 2013)
Ako som naznačil vyššie, hoci sa vyhorenie bežne spája iba s pracovnou sférou, vyhorieť môže tiež partnerský vzťah, manžel či manželka v manželstve, matka či otec na materskej (rodičovskej) dovolenke. V zamestnaní sú rizikové najmä tzv. pomáhajúce profesie: lekári, zdravotné sestry, psychológovia, psychoterapeuti, sociálni pracovníci, učitelia, v neposlednom rade však tiež manažéri či umelci. Vyhorenie sa môže dotknúť všetkých oblastí, v ktorých vstupujeme do interakcie s inými ľuďmi – oblastí, v ktorých my kladieme nároky na seba a na iných ľudí a zároveň v ktorých iní ľudia kladú nároky na nás. (Křivohlavý, 2012)
Syndróm vyhorenia a jeho príznaky
Príznaky vyhorenia sa prejavujú na rôznych rovinách, pričom nie všetky si človek prechádzajúci procesom vyhorenia uvedomuje. Typické a zrejme najviac pozorovateľné sú telesné reakcie ako celkové napätie, únava a problémy so spánkom, nesústredenosť, žalúdočné problémy, bolesti hlavy, chrbta, krčnej chrbtice, sprevádzané zmenami správania, ako podráždené reakcie, zhoršená schopnosť sa rozhodovať či vyhýbanie sa klientom a kolegom.
V procese vyhorenia si menej uvedomujeme typické myšlienky: „Snažím sa a pritom je to zbytočné,“ „Mám toho po krk, nevládzem,“ „Som na dne,“ „Nemá to zmysel,“ „Čo zas odo mňa chcú?“, ktoré sprevádzajú emócie ako bezmocnosť, márnosť, nedocenenie, pocit nespravodlivosti, zlosť, sklamanie či strach.
Tieto prejavy vplývajú negatívne nielen na samotného človeka, ale tiež na jeho pracovné i mimopracovné okolie a rodinu. Typickými negatívnymi dôsledkami vyhorenia sú nižšia výkonnosť, častejšie absencie v práci, viac konfliktov v pracovnom a osobnom živote, depresia, šírenie „zlej“ nálady, častejšie pitie kávy (fajčenie cigariet, pitie alkoholu, užívanie voľnopredajných liekov..), častejšie sťažnosti klientov či kolegov. (Pešek – Praško, 2016)
S vyhorením sa potom spája tiež častejší výskyt rôznych psychosomatických ochorení, ako sú žalúdočné vredy, vysoký krvný tlak, bolesti hlavy, chrbta, zápalové ochorenia kože a pod. (viac o psychosomatike píšeme v našom článku o strese).
Priebeh syndrómu vyhorenia: od nadšenia k beznádeji
Proces vyhorenia začína často nenápadne a spočiatku je sprevádzaný svojim doslovným opakom: pri nástupe do zamestnania (či začiatku vzťahu, prijatí na vysokú školu..) zažívame nadšenie, tešíme sa na novú výzvu, máme „hlavu plnú nápadov“, pracujeme veľmi tvrdo, čím imponujeme svojim nadriadeným.
Avšak očakávania, často idealistické, sú postupne konfrontované s realitou a dochádza k pomerne intenzívnemu šoku z praxe. Ten vedie k vytriezveniu, stagnácii. Prvým impulzom býva „pracovať ešte tvrdšie“, táto snaha však naráža na podmienky, ktoré v zamestnaní prevládajú, preto sa môže objaviť hnev, pocit nespravodlivosti, rozčarovanie, sklamanie.
Keďže zamestnanie neposkytuje očakávanú mieru sebarealizácie (naša pôvodná vnútorná motivácia), začíname sa napr. vzdelávať mimo nášho zamestnania (hľadáme naplnenie v externom prostredí) a presunieme náš záujem viac na kariérny rast, zabezpečenie svojej pozície. Naše zamestnanie sa stáva prostým zdrojom príjmu na zaplatenie našich účtov (vonkajšia motivácia).
Pôvodný idealizmus sa premieňa na frustráciu z pracovného procesu a frustrácia vedie k únave. Naše podráždenie sa mení na pocit demotivácie, cynizmus, pôvodné zanietenie sa mení na snahu uniknúť, vyhnúť sa zbytočným problémom a nadbytočnej práci, v ktorej prestávame vidieť zmysel.
Pretrvávajúca únava ústi v celkovú apatiu, uzavretie sa do seba, snažíme sa nevnímať negatívne emócie, v dôsledku čoho sa premieňa celý náš emocionálny život. Radosť, súcit, sexuálne vzrušenie strácajú svoju pôvodnú príťažlivosť, naše osobné vzťahy trpia, čo v nás iba opäť prehlbuje negatívne emócie. Objavujú sa rôzne bolesti (chrbta, šije), sme celí polámaní, zhoršuje sa nám zrak, máme vysoký krvný tlak..
Poslednou fázou je samotné vyhorenie, sprevádzané depresívnymi stavmi, stratou zmyslu (existenciálna beznádej), dochádza k úplnému emocionálnemu vyčerpaniu. Posledná fáza vedie často k odchodu zo zamestnania – v novom zamestnaní sa však môže proces vyhorenia rozbehnúť nanovo. (Pešek – Praško, 2016; Poschkamp, 2013)
Tri príčiny syndrómu vyhorenia
Vyhorenie vzniká ako súhra troch faktorov, ktoré sa navzájom podporujú a umocňujú svoj účinok. Na začiatku procesu vyhorenia stojíme my sami, to, za aké osobnosti sa považujeme a to, aké normy formujú naše správanie. Na začiatok môžeme použiť jednoduchý asociačný test – nasledujúce vety nemajú konce, skúste ich doplniť prvými slovami, ktoré vám napadnú.
Keď večer odchádzam z práce a viem, že som nestihol / nestihla dokončiť všetko, čo som mal / mala, myslím na …
Posledné dva mesiace som sa venoval / venovala projektu, ktorý nikam neviedol, najradšej by som teraz …
Keď si predstavím, že ma môj nadriadený chváli za prácu môjho tímu, ktorá ale má podľa mňa stále chyby, cítim sa …
Keď vidím svojich podriadených a ich prístup k práci, chcel / chcela by som …
Uznanie za dobre vykonanú prácu si môžem dať sám sebe iba vtedy, ak …
Potrebujem od svojho nadriadeného dostať ďalšie prostriedky na náš projekt, teraz stojím pred jeho kanceláriou, dvere sú zatvorené a ja sa cítim …
Každá z týchto viet pokrýva inú oblasť našich presvedčení, pričom každá z nich môže viesť v konečnom dôsledku k vyhoreniu. Ak napríklad dokážeme prijať uznanie iba vtedy, ak je naša práca „bezchybná“ (alebo na „stodesať percent“), väčšinu času v práci strávime bez pozitívnej spätnej väzby (pretože zvyčajne sa nejaká tá chyba objaví). To je samo o sebe veľmi vyčerpávajúce a demotivujúce. Thomas Poschkamp (2013) hovorí doslova o pasci chýb, kedy si odopierame právo robiť chyby, pretože samotné chyby považujeme za niečo neakceptovateľné.
Ďalšie príčiny vyhorenia náležia pracovnej sfére a mimopracovnej sfére. Nedostatočná spoločenská prestíž povolania, požiadavky na vysoký výkon, nízka miera samostatnosti, nedostatok podpory a ocenenia od kolegov a nadriadených, nedostatočná mzda, zlá organizácia práce, nespravodlivosť na pracovisku, nezmyselnosť pracovnej náplne, nároční klienti, absencia kvalitnej supervízie, absencia ďalšieho vzdelávania, zlá perspektíva rastu, nevyužívanie vlastnej kvalifikácie, malý vplyv na zmeny v organizácii, to všetko sú rizikové faktory spojené s našim zamestnaním. Absencia partnera alebo partner, ktorý neprejavuje dostatok empatie, konflikty v rodine, príliš ambiciózny partner alebo priamo súťaženie s partnerom, nedostatok hlbších priateľských vzťahov, to sú zas rizikové faktory spojené s mimopracovnou sférou. (Pešek – Praško, 2016)
V praxi potom čelíme súhre jednotlivých faktorov: napríklad snaha o bezchybný pracovný výkon v oblasti, ktorá nás nenapĺňa a ambiciózny partner, ktorý šplhá po profesnom rebríčku, v nás zanechávajú pocit zlyhania a vlastnej nedostatočnosti. Často potom stačí, aby sa k tomuto pre nás známemu „mixu“ pridal niektorý z ďalších faktorov (napríklad náhle ochorenie dieťaťa, mladší kolega je povýšený, hádka v rodine..) a proces vyhorenia sa môže posunúť do ďalšej fázy.
Prekonanie syndrómu vyhorenia: nie liečba, ale porozumenie prítomnosti a konštruovanie budúcnosti
Prekonanie vyhorenia je podobne komplexným procesom, akým je vyhorenie samotné. Keďže vyhorenie vzniká súčasným vplyvom troch rôznych faktorov, podobne i pri prekonaní vyhorenia je nutné pracovať postupne na všetkých. Riešenie iba jedného faktoru z nich – napríklad výpoveď zo zamestnania, rozvod a pod. – môže viesť k tomu, že proces vyhorenia začne prebiehať v novom zamestnaní či vzťahu od znova.
Pri prekonávaní vyhorenia teda nie je cieľom iba vyriešiť aktuálnu situáciu, ale zamedziť tiež budúcemu opakovaniu. Teoretickému pozadiu práce, ktorú popíšem nižšie, som sa venoval v texte o využití vhľadu v koučingu, preto budem v tomto texte písať skôr o praktických aspektoch.
Prvým krokom je identifikácia konkrétnych faktorov, vplývajúcich na vznik vyhorenia – v tomto prípade však nejde o vecný popis, ako je uvedený vyššie, ale o ich individuálnu podobu, ktorá je pre každého jedinečná. Každý si vytvárame naše jedinečné stratégie, akými sa vysporiadavame s požiadavkami, ktoré sú na nás kladené a práve tieto jedinečné stratégie sú pre nás dôležité. Položme si (a skúsme tiež zodpovedať) napríklad otázku:
Sú pre mňa pocity spojené s vyhorením, ktoré práve prežívam, niečím povedomé?
Táto otázka má za cieľ identifikovať rôzne oblasti spojené s danými pocitmi. Keďže sa vyhorenie dotýka viacerých sfér (osobnosť, práca, mimopracovná sféra), je potrebné porozumieť všetkým faktorom, ktoré spôsobujú vyhorenie. Prvá fáza je teda odkrytím našich zažitých vzorcov – toho, čo považujeme za samozrejmé. Odpoveď na danú otázku by mohla vyzerať nasledovne:
„Vždy, keď prídem z práce domov, donesiem nákup. A môj manžel, namiesto toho, aby bol rád, že som bola nakúpiť bez neho, sa ma spýta, kedy bude večera.“
„Aký je to pocit?“
„No. Že to, čo robím, nie je nikdy dosť.“
„To, čo robíte, nie je nikdy dosť. Ako sa to prejavuje vo vašej práci?“
„Musím robiť stále viac. Bez uznania, pretože to je aj tak nič..“
Podobný vhľad je iba jeden z veľkého množstva rôznych scenárov, každé takéto poznanie sa však manifestuje vo všetkých oblastiach nášho života: v komunikácii so svojim nadriadeným, kolegami, rodinou, deťmi a priateľmi a napokon i v jednaní so samým sebou. Sú to práve podobné presvedčenia, ktoré slúžia ako faktory spôsobujúce vznik vyhorenia.
Prvá fáza práce s vyhorením končí vtedy, keď popíšeme všetky faktory vplývajúce na jeho vznik a uvedomíme si, že nie sú samozrejmé a čo je dôležitejšie, že ich môžeme zmeniť.
Druhým krokom je teda samotná zmena. Koučing je prístup založený na hľadaní výnimiek a konštruovaní žiaducej budúcnosti, na čo slúžia špecifické koučovacie otázky. V našej modelovej situácii popísanej vyššie by sme sa mohli napríklad spýtať:
„Zažili ste niekedy pocit, že to, čo robíte, je dostatočné? Čo bolo na tejto situácie iné, ako zvyčajne?“
Rozdiely nájdené v minulosti slúžia ako základ pre zmenu v budúcnosti. Ak sme niečo už raz dokázali, vieme toto poznanie uplatniť tiež teraz – čo je kľúčové práve ako prevencia: aby sme sa v budúcnosti syndrómu vyhorenia vyhli a neopakovali ho. Vo všeobecnejšej podobe by otázka na výnimku mohla vyzerať nasledovne:
„Čo bolo iné v situácii, kedy som sa necítil vyhorený?“
Podobne ako pri popise jednotlivých faktorov, i v hľadaní výnimiek je každá skúsenosť jedinečná a preto i stratégia konštruovania zmien je u každého odlišná. Po dostatočnom zmapovaní faktorov vplývajúcich na vznik vyhorenia však už vieme, ktoré konkrétne faktory potrebujeme zmeniť.
Pri práci so syndrómom vyhorenia sa teda pohybujeme od porozumenia súčasnosti, svojho vlastného prežívania, presvedčení o sebe, situácie v práci i mimo nej, až ku konštrukcii žiaducej budúcnosti. Syndróm vyhorenia je komplexný proces prameniaci z prepleteného klbka rôznych faktorov a ako taký si vyžaduje rovnako komplexný prístup, ktorý toto klbko nielen rozpletie, ale ho i kompletne zmení. Skúste to s nami.
Mohlo by vás zaujímať: Ako zvládať stres pomocou mindfulness?
