Film ako riešenie otázky "Kto som?"

Film ako riešenie otázky „kto som“? (10 filmov, ktoré má zmysel vidieť do konca vysokej školy)

Filmy, o ktorých budem písať v nasledujúcom texte, otvárajú priestor na hľadanie. Hneď v úvode preto s opatrnosťou varujem, že ak sa do nich pustíte, hrozí riziko, že sa stanete niekým iným.

Zoznam filmov nájdete tu, prvá časť textu sa venuje rozprávaniu, prečo má vlastne zmysel tieto filmy pozerať. 🙂 

 Kríza identity? Skôr mnohé otázky, ktoré treba zodpovedať..  

Podľa Erika H. Eriksona čelíme v každej etape nášho života jednej konkrétnej kríze, ktorá je s ňou spojená. Podľa Eriksona by pritom malo vládnuť isté nemenné poradie toho, akým krízam čelíme, ako ich riešime a kým sa podľa úspešného či neúspešného vyriešenia tej ktorej krízy stávame. Vo veku 12 – 18 rokov by to mala byť kríza identity, v ktorej by sme mali pochopiť naše miesto vo svete, nájsť svoju životnú perspektívu, no predovšetkým toto poznanie prijať. Skrátka, akceptovať to, kým sme.

Hoci je dielo Erika Eriksona jedným z hlavných inšpiračných zdrojov tohto textu, rád by som jeho pomerne dramatické označenie (kríza identity, ehm?) prerámcoval a hovoril radšej o tom, že každá etapa nášho života, každé prechodné obdobie a každá tranzícia pred nás kladie istú sadu otázok. A otázkam, ktorým sa chcem venovať v tomto texte, sú nasledujúce: „Kto som? Kým chcem byť?“

V tomto bode by som rád povedal, že to skutočne nie sú otázky, ktorými sa zaoberáme iba vo veku 12 – 18 rokov. Je celkom prirodzené, že sa ich snažíme zodpovedať pri každej výraznejšej životnej zmene – pri výbere školy, pri zmene zamestnania, po rozchode či rozvode, sťahovaní do cudzieho mesta, v tridsiatke, tridsaťpäťke, päťdesiatke..

Otázka „kto sme“ má totiž tú nepríjemnú vlastnosť, že prakticky predurčuje spôsob, ktorým žijeme naše životy. S kým sa stretávame, akú hudbu počúvame, do akej reštaurácie pôjdeme na večeru a čo si pri tom oblečieme, ale i to, aké máme životné ašpirácie, či chceme svoj život plánovať alebo nechať sa unášať, či sa chceme radovať z drobností, alebo bojovať o zmenu v spoločnosti a mnohé iné. Už samotné tvrdenia: „Ja som manažér. Ja som umelec. Ja som katolík či gay,“ so sebou nesú mnohé príkazy a zákazy. Lenže občas sa stáva, že sa odpoveď na otázku „kto sme“ odlišuje od odpovedí na otázky „čo chceme robiť“, „s kým sa chceme stretávať“, alebo všeobecnejšie: „Ako chceme žiť svoj život?“

Aby sme sa týmto nezrovnalostiam vyhli, psychológia objavila v podstate dve odlišné cesty. Buď sa snažiť zosúladiť odpovede na všetky otázky (táto cesta kladie dôraz na obsah odpovedí na otázky: „Kto som? Čo je moja úloha v živote? Po čom túžim? Z čoho moje túžby pramenia?“), alebo dôraz na proces (teda spôsob, akým svoj život žijeme, ako integrujeme svoje skúsenosti do svojho životného príbehu, akou osobnosťou sa samotným žitím stávame, ako sa utvárame).

Jedna cesta vedie do hĺbky nás samotných a vychádza z presvedčenia, že niekde hlboko v nás, pod všetkými nánosmi, obalmi a škrupinami, existuje akási esenciálna entita, základná bytosť, teda akési čisté Ja (Self). Druhá cesta vedie skôr ku samotnému žitiu, zakúšaniu svojej identity, skúmaniu a rozširovaniu jej hraníc, v zásade doživotnému spoznávaniu sa. A myslím si, že obe cesty sú rovnako správne, treba iba nájsť spôsob, ako ich zosúladiť.

 Ale čo tie filmy? (naratívne Self a kúsok Aristotela k tomu, ale ono to len tak blbo znie)  

Ak teda hovoríme o spôsobe, ako zosúladiť hľadanie svojho esenciálneho Ja, no zároveň chceme spoznať svoje hranice, prípadne ich rozšíriť, film môže byť našou možnosťou – pretože a) pri filme môžeme zažiť silné emócie, katarziu, film nás môže zasiahnuť, ísť do hĺbky, dotýkať sa nás a b) pretože film môže dekonštruovať, môže rozostriť alebo naopak rozjasniť niektoré časti nášho životného príbehu, môže do tohto príbehu vstúpiť, môže ho rozšíriť, prepísať, zmeniť jeho cieľ, vyznenie..

V oboch prípadoch hovoríme o dvoch celkom odlišných účinkoch, ktoré vo filozofickej tradícii oddeľuje asi 2200 rokov. Tou prvou je aristotelská tradícia kladúca dôraz na transformatívne účinky katarzie, silné a očistné emócie, ktoré prežívame pri umeleckom diele. Chvíle, kedy sa v umeleckom diele celkom stratíme, splynieme s jeho postavami, na chvíľu prestaneme byť sebou samým a veľmi intenzívne vnímame iba dielo samotné, jeho svet, jeho pravidlá. Podľa Richarda Janka je katarzia zakúšaná pri umeleckom diele spôsobom, ktorým sa človek mení, rastie, silnie. Katarzia v ňom ukotvuje nové cnosti.

Druhá tradícia vychádza z postštrukturalistickej filozofie a ako taká sa v psychológii začala etablovať až v sedemdesiatych rokoch minulého storočia. Kenneth J. Gergen vtedy začal našu identitu chápať ako súbor príbehov, ktoré si vytvárame okolo rôznych životných udalostí. Tieto príbehy, spôsoby, akými ich rozprávame a pri akých príležitostiach, to akým spôsobom sa k týmto príbehom vzťahujeme, to do akých rolí sa v nich situujeme, potom vlastne tvorí to, kým sme.

Ak pristúpime na chápanie identity ako nášho životného príbehu (naratívu), uvedomíme si, že  svoj príbeh môžeme prepísať, písať ho odznova či s ním pracovať úplne ľubovoľne, podobne, ako keby sme editovali dokument v textovom editori (v preklade vyšla k téme knižka Harlene Anderson Konverzace, jazyk a jejich možnosti).

Keď tieto dve tradície spojíme, uvedomíme si obrovský transformačný potenciál filmu. Tým, že pri filme môžeme prežiť katarziu a stať sa pritom niekým úplne iným, film nám vlastne umožní na malú chvíľku zakúsiť cudzí príbeh. Samozrejme, nemusíme sa rozhodnúť túto skúsenosť do nášho životného príbehu integrovať, ale táto skúsenosť je nezvratná: pretože sme sami zakúsili, že existuje alternatíva, existuje niečo iné, nové, niečo, čo nás môže priťahovať alebo odpudzovať, skrátka ale niečo, voči čomu sa môžeme vymedziť, alebo s tým splynúť.

 Filmy  

Sláva [Fame, r. Alan Parker, 1980]

  

Čierna labuť [Black Swan, r. Darren Aronofsky, 2010]

Hrana – 4 filmy o Marekovi Brezovskom [r. Patrik Lančarič, 2014]

Amy [r. Asif Kapadia, 2015]

Obyčajní ľudia [Ordinary People, r. Robert Redford, 1980]

Harold a Maude [Harold and Maude, r. Hal Ashby, 1971]

Drive [r. Nicolas Winding Refn, 2011]

Stratené v preklade [Lost in Translation, r. Sofia Coppola, 2003]

Večný svit nepoškvrnenej mysle [Eternal Sunshine of the Spotless Mind, r. Michel Gondry, 2004]

Eyes Wide Shut – Spaľujúca vášeň [Eyes Wide Shut, r. Stanley Kubrick, 1999]

 

Použitá literatúra:

ANDERSON, Harlene (2009). Konverzace, jazyk a jejich možnosti. Praha: Newton College.
ERIKSON, Erik (2015). Životní cyklus rozšířený a dokončený. Praha: Portál.
JANKO, Richard. From Catharsis to the Aristotelian Mean. In: RORTY, A. (ed.). Aristotle’s Poetics. Princeton Un. Press.
GERGEN, Kenneth (1971). Concept of Self. Holt McDougal.


Mohlo by vás zaujímať: Máte pocit, že váš život nemá po vysokej škole zmysel? Vitajte v quarterlife crisis