Psychoterapeutický „vhľad“ ako nástroj koučingu

Hovoriť o koučingu, psychoterapii či vôbec akejkoľvek pomáhajúcej profesii je pomerne ošemetná záležitosť – často sa totiž pod tými istými termínmi myslí niečo celkom odlišné. Rozdiely medzi jednotlivými smermi sú natoľko výrazné, že ak je témou tejto práce koučing, vlastne to o ničom nevypovedá. Mojim cieľom je teda vysvetliť, v čom a prečo sa different coaching v kontexte koučingu (a terapie) odlišuje.

Základným rozdielom – a základnou premisou, ktorú popíšem v tomto článku – bude využitie vhľadu ako koučingového nástroja. Prečo je to dôležité a ako to mení koučing samotný, popíšem nižšie.

Ako písať o koučingu, aby to fungovalo (čriepky z filozofie)­ 

Na poli psychoterapie by iba málokto spochybňoval rozdiely medzi kognitívne-behaviorálnou terapiou (direktívna terapia zameraná na korekcie budúceho správania), rogersovskou na človeka zameranou terapiou (nedirektívna terapia zameraná na, vlastne, akúkoľvek tému) či psychoanalýzou (direktívna terapia zameraná na minulosť), aby som vymenoval iba niektoré základné smery. [1]

Na poli koučingu sa však ocitáme v situácii, kedy samotný pojem nie je vnútorne diferencovaný natoľko, aby boli rozdiely dostatočne zjavné i bez rozsiahlejšej analýzy. Čo je manažérsky koučing? Kam patrí GROW? Existuje rozdiel medzi systemickým koučingom a systemickou terapiou? Nehodí sa koncept mindfulness (všímavosť) skôr do terapie, ako do koučingu?

Toto nie sú otázky iba o tom, ako to s koučingom naozaj je (ontológia). Ich zodpovedanie má za následok zmenu nášho správania, to, ako ku koučingu budeme pristupovať (epistemológia), to akých klientov budeme prijímať, to aké otázky s nami môžu riešiť: môže byť depresia témou koučingu? Smrť blízkeho? Rozvod?

V prvom rade, ak teda chceme hovoriť o koučingu (či vlastne akejkoľvek inej téme), musia byť jednotlivé tvrdenia v rámci koučingového diskurzívneho systému [2] v súlade. To znamená, že si nemôžeme v jednotlivých tvrdeniach o koučingu odporovať. Na prvý pohľad je to zrejmé – keby sme napríklad v jednej vyhláške mali pravidlo: „Jazdí sa vpravo,“ a v druhej vyhláške: „Jazdí sa vľavo,“ spôsobilo to prinajmenšom zmätok v našom jednaní. Nevedeli by sme, čo máme robiť.

Koučing a pes, mačka a papagáj 

Za základné premisy koučingu potom možno považovať napríklad tvrdenia, ktoré sformuloval Steve de Shazer a Yvonne Dolanová vo svojej knihe Zázračná otázka (2014: 16-18). Keď to nie je pokazené, neopravuj to. Keď to funguje, rob toho viac. Keď to nefunguje, rob niečo iné. Malé kroky môžu viesť k veľkým zmenám. Riešenie sa nutne nemusí vzťahovať priamo k problému. Jazyk používaný k vývoju riešenia sa odlišuje od jazyka, ktorým sa popisuje problém. Vždy existujú výnimky zo súčasného stavu. Budúcnosť možno vytvárať.

Tieto pravidlá možno súhrnne charakterizovať ako zameranie na konštruovanie riešenia, nie na popis problému samotného. Platí pritom, že kouč pristupuje ku klientovi partnersky, nehodnotí ho, nediagnostikuje – expertom na svoj život je klient sám, nie kouč.

Aby som uviedol príklad z praxe, v roku 2015 vyšla knižka Psychoanalytické koučování (Cipro, 2015). Tá svojim názvom vyvoláva vysoké očakávania, pretože premisy obsiahnuté v psychoanalytickom diskurze sú v ostrom rozpore s tými, ktoré sú bežne [3] obsiahnuté v diskurze o koučingu. Napríklad psychoanalýza má nerovnovážne rozdelenie rolí (terapeut je v role autority, experta a klient v role pacienta, pričom koučing je založený na vyrovnanom partnerstve), využíva iné nástroje (napr. interpretáciu), zameriava sa na iné oblasti (detské traumy).

Názov Psychoanalytické koučování je potom v striktne logickom zmysle oxymoronom – a o to revolučnejší význam by mohla mať integrácia niektorých psychoanalytických konceptov do koučingu. [4] Lenže v tomto kniha zlyháva. Skúsme sa napríklad pozrieť na nasledujúce tvrdenie z kazuistiky:

„Po nějaké době [kouč] může připomenout: ‚Mluvíte dnes opět o své podrážděnosti, problému s nespavostí a přerušováním spánku. Možná vám i v noci běží hlavou něco, co byste už potřeboval mít vyřešené. Nemůže to zase souviset s problémem korupce vašich obchodníků, o které jste mluvil před měsícem? Přemýšlel jste už o nějakém řešení?‘“ (Cipro, 2015: 205)

Autor v tejto situácii interpretuje klientov problém s nespavosťou ako problém s korupciou, o ktorom hovorili pred mesiacom. V zásade túto tému otvára namiesto samotného klienta. Vystupuje teda ako expert – autorita – ktorý vie, že problém s nespavosťou sa dotýka práve tejto oblasti. Nejde o to, či nespavosť skutočne súvisí alebo nesúvisí s korupciou. Ide o prístup, ktorý volíme ako kouči a terapeuti, pričom táto kazuistika reprezentuje analytický prístup – neukazuje však žiadnu z premís koučingu.

V systemickom koučingu by sme sa napríklad pýtali, či klient v prvom rade chce o tejto téme hovoriť a aký výsledok od nášho rozhovoru očakáva. Chce nespavosť vyriešiť? A čo by na to potreboval? Boli niekedy v minulosti obdobia, kedy spával obzvlášť pokojne? Čo vtedy bolo inak? A ako by to vyzeralo, keby spával pokojne teraz? Čo by na to musel zmeniť?

Hovoriť o samotnom probléme v koučingu je (zvyčajne) nadbytočné – pretože existujú účinné nástroje, ktorými sa dá nájsť priamo jeho riešenie. To znamená, že označenie psychoanalytické koučovanie je protikladné – vnútorne si odporuje – a zostáva oxymoronom. Situácia, ktorá nastáva v takomto prípade, sa dá nazvať vyprázdnením pojmu. Pokiaľ sa do jedného pojmu zmestí príliš mnoho významov, takýto pojem stráca význam.

Ak by sme napríklad do pojmu pes vložili okrem samotného psa i mačku a papagája, samotný pojem by nám neumožnil i naďalej zakúšať realitu spôsobom (epistemologické hľadisko), ktorý by bol pre nás prospešný. Zvážme napríklad vetu: „Pozor pes!“ Je rozdiel, ak by na nás útočil pes, mačka, alebo papagáj.

V menej zjavnom prípade možno ako príklad použiť pojem láska. Je rozdiel, ak ide o lásku mileneckú, manželskú či priateľskú – našťastie, rozdiely medzi nimi sú často zreteľné vzhľadom na kontext, v ktorom sa o tom ktorom type lásky hovorí. A napriek tomu, že je to „jasné“, často sa s nami zachádza ako s kamarátmi a kamarátkami v situáciách, kedy by sme boli radi považovaní za milencov a naopak.

Preto ak do pojmu koučing vložíme príliš mnoho protirečivých tvrdení (čo to vlastne koučing je), stratíme ako možnosť jasnej orientácie vo svete (svet koučingu vyzerá takto), tak možnosť koherentného správania (čo mám ako kouč robiť). Skrátka: ja som kouč, ktorý vníma svet takto a robí toto. [5]

Prečo je to však vôbec dôležité? 

Vhľad: náhle uvedomenie si, že istý vzorec nášho správania alebo myslenia, ktorý považujeme za samozrejmý, je v skutočnosti náš konštrukt. Alebo „aha“ efekt.

Témou tejto práce je „vhľad ako nástroj koučingu“, pričom vhľad je terapeutickým konceptom, ktorý koučing zvyčajne nevyužíva, pretože ho považuje za niečo, čo je koučingom prekonané, či nadbytočné. Cieľom tohto článku – a mojej vlastnej praxe – je však integrovať najvýznamnejší koncept storočia rôznych terapeutických smerov do koučingu, ktorému bude zrejme patriť storočie nasledujúce. Chcem to však spraviť tak, aby bola zachovaná koherencia premís v diskurzívnom systéme koučingu. To znamená, že chcem vyňať koncept „vhľadu“ z jeho pôvodného diskurzívneho systému (terapia), zachovať jeho výhody a integrovať ho do systému nového (koučing). A to všetko pri zachovaní platnosti základných premís koučingu (neexpertnosť, zameranie na riešenie, …). [6]

Na to, aby sa to podarilo, musíme zmeniť metaforu vhľadu.

Vhľad v tejto práci už viac nebude cieľom terapie – vhľad bude nástrojom koučingu. Tento rozdiel je zásadný. Psychoanalýza je napríklad postavená na presvedčení, že samotné zvedomenie a vedomé porozumenie (vhľad) svojej dovtedy vytesnenej motivácie je dostatočné na to, aby bola terapia úspešná. Vhľad je cieľom psychoanalýzy. V koučingu však vhľad nebude cieľom nášho snaženia. Bude nástrojom, ktorý nám môže pomôcť v situácii, kedy klient nemôže či nevie ísť ďalej (napriek tomu, že chce); prípadne v situácii, kedy sa vracia k svojim neuvedomeným vzorcom správania (napriek tomu, že nechce). Vhľad v koučingu tak bude nástrojom, ktorý môžeme využívať podobne, ako využívame škály, GROW, kolo rovnováhy a podobne. Skrátka, tak ako každý iný nástroj bude i vhľad využitý na dosiahnutie cieľa, ktorý si vytýči klient. Práca s ním však predsa len bude o niečo zložitejšia.

Špecifiká práce s vhľadom v koučingu  

Prvým základným rozdielom medzi vhľadom terapeutickým a vhľadom v koučingu je spôsob jeho dosiahnutia – v terapii sa dosahuje vhľad direktívne, v koučingu chceme dosiahnuť vhľad nedirektívne. [7]

Uvediem príklad. Psychoanalytik interpretuje konanie (či napr. sny svojho klienta) vychádzajúc z psychoanalytickej teórie (preto môže hovoriť napr. o odpore či obranných mechanizmoch) – samozrejme pritom predpokladá, že psychoanalytická teória je v dostatočnej korešpondencii s realitou, aby boli analytikove interpretácie klientovi prospešné. Ak tieto interpretácie „preniknú“ cez klientov „odpor“, klient si uvedomí, čo stojí v pozadí jeho konania, čo ho motivuje robiť to, čo robí – napr. prísnosť matky a nezáujem otca. Psychoanalytický prístup k vhľadu je teda direktívny, autoritatívny, expertný.

Dosiahnutie vhľadu v koučingu je však opačné. Nedirektívne (klient nájde vhľad sám, nepriamo, bez interpretácie kouča), neautoritatívne (vhľad je iba vedľajším následkom techník, ktoré fungujú dobre samy o sebe, no ktoré zvyšujú pravdepodobnosť vhľadu, viď nižšie) a neexpertné (klientov vhľad je iba jeho a kouč ho nemá „opravovať“, ak s ním zhodou okolností nesúhlasí koučovo vzdelanie či presvedčenie).

Druhým základným rozdielom je obsah vhľadu – zatiaľ čo v terapii sa vhľad týka prevažne nevedomej motivácie, v koučingu budeme hovoriť o vhľade týkajúcom sa nevedomých vzorcov správania. [8]

Pod vzorcom správania rozumiem isté konkrétne stereotypizované správanie, ktoré považujeme za samozrejmé – v našom socio-kultúrnom kontexte je napríklad bežné hľadať dôvody, prečo niečo nejde, ako spôsoby, ktorými by sme sa pohli ďalej. Vhľad odhaľuje konštruovaný charakter podobných vzorcov správania – t.j. prináša klientovi uvedomenie, že správanie, ktoré do tohto momentu považoval za samozrejmé, nie je vonkoncom samozrejmé – bolo samotným klientom zvolené, pretože mu prináša alebo prinášalo istý druh výhod (preto napríklad mnoho klientov prichádza do terapie, v ktorej sa však nechcú zmeniť, aby nestratili bezpodmienečnú starostlivosť svojho terapeuta a podobne [9]).

Vhľadové terapie riešia porozumenie samotných vzorcov správania snahou o porozumenie ich motivácie – preto napríklad adleriáni často pracujú s ranou spomienkou, nezabudnuteľným pozorovaním (v rodinnej) či spomienkou na zoznámenie (v párovej terapii). S tým je však spojený nejeden problém. Často sa klient musí opätovne stretávať so značne traumatizujúcou skúsenosťou, ktorá mu však nemusí priniesť želaný vhľad, ale iba obnoviť negatívne pocity z prežitej traumy. Navyše, klienti či klientky s istými konkrétnymi životnými štýlmi (napríklad klienti, ktorí sa vo svojom naratíve stavajú do roly martýra), budú podobnými exkurzmi k svojim traumatizujúcim skúsenostiam iba potvrdzovať svoje nevedomé vzorce správania či myslenia. [10]

Ak teda chceme pre koučing zachovať potenciál vhľadu a odstrániť riziká spojené s traumatizáciou či utvrdzovaním klienta v správnosti zachovávania statu quo, dochádza k logickému presunu z minulosti (kam terapeuti zasadzujú zdroje motivácie), k súčasnosti (v ktorej sa vzorce správania aktuálne realizujú). [11]

Kde som – kde chcem byť – a čo stojí medzi tým 

Ak teda máme hovoriť o vhľade v koučingu tak, aby sme rovno nepopreli všetky premisy v koučingovom diskurze – popísal som niekoľko základných špecifík práce s ním. Nedirektívnosť, neautoritatívnosť, neexpertnosť, popisnosť (nehľadanie motivácií) a práca s prítomnosťou. A to všetko pre to, aby klient mohol dosiahnuť svoj cieľ.

V tejto časti textu chcem preto popísať niekoľko techník, ktoré tieto pravidlá spĺňajú. Pri ich popise však nebudú dôležité ani tak techniky samotné, ako skôr princíp práce s nimi, ktorý sa dá využiť bez ohľadu na techniky.

Táto časť tohto textu má dva inšpiračné zdroje. V prvom rade je to práca s desaťbodovou škálou – v druhom rade je to dôraz všímavého koučingu na popis reality. Popis práce so škálou zrejme najlepšie sformuloval Shazer s Dolanovou (2014), preto sa mu budem venovať iba v skratke. Základné premisy solution-focused brief therapy (SFBT) sú prakticky identické s pravidlami, ktoré som popísal v tejto práci a pri práci s vhľadom [12], a to napriek tomu, že Shazer považuje vhľad za nadbytočný [13]. Jeho práca so škálou je však veľmi inšpiratívna – umožňuje mu zapojiť všetky nástroje, ktoré pri práci s klientom využíva: „Dobre, chceš si nájsť partnerku, kde na škále od jedna do desať by si sa vo svojom hľadaní umiestnil? Čo na tomto mieste máš? Ako to vyzerá v cieli? Čo všetko si spravil, aby si sa dostal až sem? Čo potrebuješ, aby si sa dostal ďalej?“

Základným princípom práce s vhľadom je neustály pohyb medzi súčasným stavom, tým, kde som teraz – a stavom budúcim, želaným, tým, kam sa chcem dostať. Rozdiel medzi nimi, teda to čo leží medzi týmito oboma pólmi, potom vytvára priestor pre vhľad. Využívame pritom klasický antropologický princíp. Pre antropológa je vždy najcennejšie písať si denník vtedy, keď prichádza do nového prostredia, pretože neskôr si naň už tak zvykne, že nevidí žiadny rozdiel medzi jeho a novou kultúrou. Klient, ktorý sa pohybuje medzi súčasnosťou a budúcnosťou má možnosť pozrieť sa na svoj súčasný stav budúcimi očami a naopak. To mu umožní porozumieť jeho súčasnej situácii, tomu, čo mu prináša, tomu, čo považuje za samozrejmé a pritom to samozrejmé nie je.

Práca so škálou však zostáva iba v rovine slov a preto je rovnako inšpiratívny Silsbeeho (2014) dôraz na aktuálne prežívanie. To tvorí ku samotnému rozprávaniu v istom zmysle protipól. Zatiaľ čo Shazer a SFBT pracuje vyslovene v diskurzívnej rovine (v rovine slov), Silsbee pracuje i v rovine somatickej (v rovine tela, toho, čo prežívam, keď sa niečo deje).

Moja úvaha je nasledujúca: ako využiť jedno i druhé tak, aby bol klient zároveň v kontakte sám so sebou, mohol si uvedomiť, čo má, čo sa s ním deje, ale zároveň sa dokázal vedome rozhodnúť to opustiť (či pri tom zotrvať) a teda konštruovať nové kognitívne schémy?

Výsledkom tejto úvahy je nasledujúca kazuistika (príklad z praxe).

Technika: „Sochy“  

Technika znázorňovania sôch vlastným telom pochádza zo Zakázanej učebnice koučování Magdalény Vokáčovej (2013: 55-6). Klient si na začiatku techniky predstaví, ako to vyzerá v dohodnutom cieli. Tento cieľ následne stelesní v soche svojim vlastným telom. Potom spraví sochu toho, ako to má klient teraz – rozdiel medzi sochami býva zvyčajne veľmi výrazný. So sochami sa pracuje opäť ako so škálou – hľadá sa rozdiel medzi prítomnosťou a želanou budúcnosťou a ako možno tento rozdiel aplikovať do svojho života.

Uvediem príklad z praxe. Témou stretnutia bol prístup k ľuďom, cieľom stretnutia bolo nájsť efektívnejšiu stratégiu ako pristupovať k svojmu pracovnému kolektívu, keďže tá dovtedajšia bola v istých ohľadoch dosť nepraktická. Hneď na začiatku techniky sme zistili, že máme problém nájsť budúcu a súčasnú sochu, pretože obe boli identické – to napokon celkom dobre ilustrovalo klientovu situáciu – sám klient nevedel, čo na svojom prístupe zmeniť. V oboch prípadoch stál vystretý s roztvorenou dlaňou naznačujúcou ponúkanú pomoc.

V tomto prípade bolo teda potrebné improvizovať – vstal som, podišiel ku klientovi a naznačil úder. S otvorenou dlaňou sa klientovi nepodarilo naznačenému úderu vyhnúť – čo opäť celkom dobre ilustrovalo jeho situáciu. S jeho otvoreným postojom k ľuďom bol často využívaný na prácu, ktorú nikto iný robiť nechcel. Metódou pokus omyl sme sa teda spolu obrazne „bili“ – neustále sme striedali budúcu a súčasnú podobu sochy a testovali rôzne polohy na rôzne konkrétne situácie. Budúca socha nakoniec skončila v podobe, v ktorej si zachová otvorenú dlaň, ale v prípade potreby sa dlaň bude môcť i zovrieť v päsť.

Čo sa teda vlastne stalo? Klient mal možnosť o svojom súčasnom i želanom stave nielen hovoriť, ale zároveň ho prežiť vo svojom vlastnom tele. To, že to zažil, ho priviedlo k vhľadu – náhlemu porozumeniu toho, ako to teraz má – a racionálnemu odmietnutiu svojho súčasného stavu.

Hoci táto kazuistika nereprezentuje úplne modelový prípad (a mám pocit, že modelových prípadov je v práci s klientmi skutočne minimum), potenciál „prežiť“ cieľový stav vo vlastnom tele je vďaka tejto technike obrovský.

Technika: „Hlasy“

Druhou technikou prezentovanou v tomto článku je technika hlasov. Tá pochádza do istej miery zo systemickej terapie, v ktorej sa často kladie otázka: „Čo by ti v tejto situácii poradil tvoj priateľ/otec/nadriadený/vzor/…?“ Mojim hlavným inšpiračným vzorom je však kniha Roberta B. Oxnama Roztříštěná mysl (2006). Tá slúži ako veľmi dobrá metafora vnútorných dialógov, ktoré v každom z nás „vedú“ protichodné časti našej osobnosti.

Technika v sebe v základnom nastavení obsahuje dva hlasy: moje súčasné Ja (Self) / a moje budúce žiadúce Ja (Self), pričom sa opäť pracuje s princípom škály. „Predstav si, že už si v cieli, že si tam, čo by si si sám sebe teraz poradil?“ Po zodpovedaní otázky sa spýtam: „A čo na to hovorí tvoje súčasné ja?“

Často sa rozvinie krátky dialóg medzi budúcim a súčasným Self, v ktorom sa navrhuje ďalší postup. Dôležitejšie však je, že podobný druh dialógu často vedie k porozumeniu toho, čo klientovi jeho súčasná situácia prináša. Často si tiež klient uvedomí, že jeho súčasné Self nechce opustiť – že jeho budúca podoba mu je napríklad nesympatická – a vlastne tak radšej bojkotuje celý proces.

Dôležitým momentom práce s hlasmi je záverečná syntéza. Vyzvem klienta, aby zhodnotil prebehnutý dialóg a pomenoval nápady či kroky, ktoré považuje za hodnotné – záver techniky je teda syntézou oboch hlasov, ktoré klient integruje do svojho aktuálneho Self.

Koučing a different coaching (záverom)  

Cieľom tohto textu bolo popísať koncepciu vhľadu, ktorá by neodporovala premisám koučingového diskurzu, ale zároveň by umožnila využívať transformačný potenciál vhľadu známy z minulého storočia. Na to, aby bol tento cieľ dosiahnuteľný, zmenil som metaforu vhľadu: vhľad prestal byť cieľom terapie, ale stal sa nástrojom koučingu. Podobne ako i iné techniky, i práca s vhľadom nemá byť samoúčelná, ale má slúžiť iba dosiahnutiu cieľa klienta. Vhľad sa potom môže využiť v situáciách, kedy klient nemôže či nevie dosiahnuť svoj cieľ – no chce – alebo sa stále vracia do zabehnutých vzorcov správania – hoci nechce.

Základnou výhodou práce s vhľadom je vedomé zapojenie vôle u klienta. Ak si už raz klient uvedomí, že prežívanie niektorých situácií v jeho živote má jasnú a opakujúcu sa štruktúru, môže sa vedome rozhodnúť ju zmeniť (alebo naopak, zachovať ju). Základnými pravidlami pri práci s vhľadom v koučingu je potom nedirektívnosť, neautoritatívnosť, neexpertnosť, popisnosť (nehľadáme motivácie) a práca s prítomnosťou (nehľadáme príčiny v minulosti). Dosiahnutie vhľadu je potom iba nepriamym následkom práce s technikami, ktoré fungujú do veľkej miery podobne ako práca so škálou.

Ak sa teda ako kouči rozhodneme pracovať s vhľadom, okrem toho že umožníme svojim klientom realizovať žiadúcu zmenu a dosiahnutie cieľov, naši klienti tiež môžu spoznať vzorce vo svojom správaní a presvedčenia, ktoré ho formujú.

Použitá literatúra:

CIPRO, Martin (2015): Psychoanalytické koučování. Praha: Grada.
KUHN, Thomas S. (2003): Struktura vědeckých revolucí. Praha: OIKOYMENH.
OXNAM, Robert B. (2006): Roztříštěná mysl. Praha: Portál.
PERLS, Frederick – HEFFERLINE, Ralph – GOODMAN, Paul (2004). Gestalt terapie. Praha: Triton.
SAKS, Elyn R. (2011). Střed se hroutí zevnitř. Praha: Triton.
SHAZER, Steve De – DOLAN, Yvonne (2014). Zázračná otázka. Praha: Portál.
SILSBEE, Doug (2012). Všímavý kouč. Praha: Maitrea.
STRNAD, Vratislav – NEJEDLÁ, Alžběta (2014). Základy narativní terapie a narativního koučinku. Praha: Portál.
VOKÁČOVÁ, Magdalena (2013): Zakázaná učebnice koučování. Praha: Inner Winner.
YALOM, Irvin D. – ELKIN, Ginny (2014). Každý den o trochu blíž. Praha: Portál.

Poznámky:

[1] Nehovoriac o vnútornej diferenciácii každej z týchto jednotlivých vetiev – a o tom, ako sa jednotlivé odvetvia uvádzajú do praxe.

[2] Termín „diskurzívny systém“ možno nahradiť termínom Thomasa Kuhna „paradigma“. Ide o súbor základných presvedčení, ktoré riadia jedno vedecké obdobie v konkrétnom časovom období. Napríklad newtonovská fyzika formovala predstavu o svete dve storočia, až kým ju nenahradil Albert Einstein so svojou kvantovou teóriou.

[3] O samotnú definíciu koučingu sa vedú rozsiahle spory. Napríklad Strnad a Nejedlá (2014) rozdelili naratívnu terapiu a naratívny koučing jednoducho podľa riešenej témy – ak sa téma týka práce, je to koučing. Ich situácia je však odlišná v tom, že samotná koncepcia naratívnej terapie má s koučingom mnoho spoločných premís (neexpertnosť, zameranie na budúcnosť, etc.). Na druhú stranu, mnoho spoločných premís s koučingom má i solution focused brief therapy Steve De Shazera a u neho hovoríme bez ohľadu na tému stále o terapii (pracovná či mimopracovná oblasť) .

[4] Napríklad práca s prenosom/protiprenosom, kontejnovaním emócií, odporom či obrannými mechanizmami a pod. by si žiadala výraznejšiu popularizáciu i na poli koučingu. Myslím, že pre koučov by bolo zásadným prínosom, keby napríklad dokázali identifikovať, kedy do koučovacieho vzťahu vnášajú svoje nevedomé obsahy (napr. „Môžem koučovať klienta po rozvode, ak ním ja sám prechádzam?“) a ako je týmito obsahmi ovplyvnený koučovací proces. Nielen však to.

[5] A teraz sa na to pozrime z druhej strany. Vyprázdnenie pojmu je dobrý nástroj dekonštruovania príliš rigidného diskurzívneho systému. Ak by napríklad definície koučingu boli príliš tesné a neumožňovali by do seba integrovať nové prístupy, techniky, nápady a pod., dekonštrukcia by bola nutná kvôli prostému napredovaniu vpred. Paradigma, t.j. diskurzívny systém koučingu, však stále iba hľadá svoju identitu a pre dlhodobý a postupný rozvoj koučingu by bolo prospešné, keby jeho identita bola otvorená, dynamická a naklonená experimentovaniu. Ak však zvíťazí pri zadefinovaní koučingu konzervatívny princíp, koučing sa stane podobne rigidným systémom, akým bola po dlhé obdobie psychoterapia.

[6] V súčasnosti by sa názoru prezentovanému v tomto texte najviac približovala zrejme vetva gestalt koučingu, ktorá vychádzajúc z gestalt psychoterapie ponúka predsa len koherentnejší systém premís ako psychoanalytický koučing Martina Cipru. Opäť je to však dané tým, že gestalt psychoterapia má už sama o sebe niektoré premisy s koučingom spoločné.

[7] Sám mám s týmto generalizovaným označením „terapia“ a „koučing“ problém. Rogers vhľad nedosahuje direktívne, KBT či Milton H. Erickson vhľad úplne odstraňujú. Skúsme preto v tomto článku pracovať s pojmom terapia ako so synonymom pre „vhľadovú terapiu“ – čo sú v zásade všetky odnože psychoanalýzy – od freudiánov, jungiánov, adleriánov, franklovcov, ďalej.

[8] Dochádza teda k posunu v čase – terapeutický vhľad sa dotýka prevažne vytesnených obsahov z minulosti – vhľad v koučingu vychádza z prítomnosti.

[9] V tejto súvislosti si všimnime napríklad knihu Irvina D. Yaloma a Ginny Elkin (2014) Každý den o trochu blíž, v ktorej sa psychoterapeut ocitá uzamknutý v stagnujúcej terapeutickej situácii, z ktorej sa mu nedarí svoju klientku vymaniť. Terapeut sa aktívne a kreatívne snaží nachádzať riešenia pre jej situáciu, ktoré klientka nonšalantne odmieta, z čoho je terapeut pochopiteľne frustrovaný. Cieľom klientky však nie je pohnúť sa ďalej, ale byť v starostlivosti u dobrého terapeuta.

Podobná situácia je popísaná v knihe Elyn R. Saksovej (2011) Střed se hroutí zevnitř. Autorka v nej popisuje svoj zápas so schizofréniou, ktorý sa stal ústrednou témou jej životného príbehu (naratívu) – pochopiteľne, keďže sa vo svojom naratíve prezentuje ako bojovník s nevyliečiteľnou chorobou, prináša jej to mnoho obdivu, pozornosti, ľútosti… je preto iba logické, že sa vo svojej terapii nedokáže pohnúť ďalej, napriek enormnému úsiliu jej terapeutov. Samotného by ma veľmi zaujímalo, ako by klientky v oboch prípadoch reagovali na prístup zameraný na budúcnosť s jasne vytýčeným cieľom.

[10] Nehovoriac o deštruktívnom charaktere podobných traumatizujúcich exkurzov pre klientov s rôznymi psychiatrickými ochoreniami, ktoré sú často ťažko rozpoznateľné i pre psychológov.

[11] Pod súčasnosťou v tejto práci rozumiem deje, ktoré klient považuje za aktuálne spájajúce sa s jeho situáciou. Techniky popísané v tejto práci však využívajú i situáciu tu a teraz vychádzajúcu z interpersonálnej teórie či mindfulness. Je s podivom, že gestalt terapia i všímavý koučing sa zhodne zaoberajú okamžitým prežívaním, hoci vychádzajú z úplne odlišného filozofického diskurzu – stačí porovnať cvičenia u Perlsa, Hefferline a Goodmana (2004: 295 a nadchádzajúce) a Silsbeeho (2012: 58-60).

[12] Porovnaj Shazer a Dolanová (2014: 16-18).

[13] Úlohu vhľadu zastupuje v SFBT otázka na zázrak (čo by sa zmenilo, keby sa v noci po dnešnom stretnutí stal zázrak a „problém“ zmizol), ktorá je radikálne inovatívnym konceptom. Vďaka nej môže klient konštruovať kompletne nové kognitívne schémy bez toho, aby posilňoval tie staré a nefunkčné. Základným problémom pre otázku na zázrak je však samotná fyziológia mozgu. Staré synaptické spojenia (tie „problematické“) zaberajú v mozgu klienta omnoho väčší priestor a sú omnoho pevnejšie ukotvené ako synaptické spojenia nové. Otázka na zázrak funguje na nevedomej rovine, to znamená, že klient si neuvedomuje, že práve konštruuje nové kognitívne schémy – nové vzorce správania. Podľa Shazerovej teórie by mali byť skonštruované kognitívne schémy v terapii natoľko prepracované, aby sa v konkrétnych kritických situáciách (Udriem dieťa? Zjem ďalšiu tabličku čokolády? Kúpim si chipsy?) klient zachoval podľa nových schém a nie podľa kognitívnych schém, ktoré má v mozgu už roky. Nanešťastie tieto zakorenené kognitívne schémy sú veľmi silné a preto klienti často upadajú späť do svojich zabehnutých koľají a to napriek tomu, že v terapeutickej miestnosti skonštruujú veľmi prepracovanú predstavu budúcnosti.

V týchto situáciách má potom zmysel hovoriť o využití vhľadu – pretože do toho, čo robí otázka na zázrak nevedome, dokáže vhľad zapojiť vôľovú zložku. Porozumenie vlastnej situácii mi umožňuje ju vedome odmietnuť a pohnúť sa ďalej.


Mohlo by vás zaujímať: Tri knihy o (ne)koučingu, ktoré treba čítať

Zlyháva koučing, keď klienti zostávajú stáť na mieste?