Odcudzenie, osamelosť, vylúčenie. Nepochopenie, strach. Príležitostne snaha o prijatie, príležitostne hnev a výčitky. Neistota, uzavretosť, utrpenie. Pocit, že všetko v okolitom svete nedáva zmysel… ale kto môže vedieť, či je chyba naozaj v okolitom svete? Pochybnosti o sebe. Pochybnosti o správnosti a oprávnenosti svojich myšlienok, názorov, pocitov. Kritický postoj ku všetkému a ku všetkým. Ale tiež vášeň. Nadšenie pre všetko, čo dáva elementárny zmysel. Schopnosť ponoriť sa nevídane hlboko do napĺňajúcej práce, užívať si umenie, obrazy, filmy, knihy, nové skúsenosti, zážitky, chute, ľudí, život.
Ľudia, ktorí si vyslúžili rôzne nálepky. Divní. Sebeckí. Arogantní. Individualisti. Bez štipky citu. Ostré lakte. Všetko sú príliš: príliš pracujú, príliš milujú. Na verejnosti sa o nich zaryto mlčí a keď ich už náhodou poznáte osobne, permanentne vás vyvádzajú z miery. Preniknúť k nim nie je jednoduché, pochopiť ich je nadľudská úloha. Vlastne máme iba jediné šťastie. Píšu sa o nich knihy, aby sme im mohli porozumieť bližšie. A tak sme sa rozhodli venovať im tento text.
I. O americkom spisovateľovi Irvingovi Stoneovi sme písali už v našom článku o životopisoch, ktoré by mal poznať každý, kto sa zaujíma o psychológiu, od Sigmunda Freuda sa však teraz presunieme k Vincentovi van Goghovi.
Kniha Žízeň po životě pútavo popisuje dobový kontext, druhá polovica 19. storočia, vo francúzskom umení sa objavuje realizmus, snaha o zachytenie života „bežných“ ľudí, zločincov, bedárov, prostitútok. A potom je tu Vincent van Gogh. Van Gogh, muž, ktorý ako mladý kazateľ slúžil v malej baníckej obci, snažil sa zlepšiť životné podmienky ľudí, ktorým kázal, delil sa s nimi o všetko a aby sa nestaval nad nich, žil iba v prostej chatrči. Komunita ho uznala, stála za ním a vážila si ho.
Sám na pokraji vyčerpania slúžil vo svojej chatrči, kde sa tislo na sto ľudí, zádušnú omšu za baníkov, ktorí pomaly zomierali v zasypanej bani. Povedzme však, že jeho skromnosť a odhodlanie brať veci do dôsledkov, nebola úplne po chuti jeho nadriadeným („Už nikdy vám nedovolíme vstúpiť do našich služieb. Poznávam, že ste sa správali hanebne, ba hnusne. Keby som vás neľutoval a nepokladal za blázna, povedal by som, že ste najhorším nepriateľom kresťanstva, akého kedy Belgická evanjelická cirkev mala!“) a tak sa postupne, sériou zlyhaní a odmietnutí, stal človekom, ktorého v súčasnosti považujeme za jedného z najvýznamnejších holandských maliarov.
II. Ayn Randová je americká spisovateľka, ktorá ako 21-ročná emigrovala zo svojho rodného Ruska (čo komentovala jedna z jej knižných postáv nasledovne: „Myslela som si, že ak neodídem, nakoniec aj ja nasiaknem tou hnilobou. A tak som si jedného dňa kúpila lístok na vlak a odišla som. Bez rozlúčky. Ani nevedeli, že odchádzam.“).
Ak sa Irving Stone vyššie snažil o plastický popis prostredia a poľudštenie postáv, Ayn Randová vo svojom prvom románe, Zdroji, úplne nevyberane pracuje s archetypmi. Jej postavy reprezentujú konkrétne vlastnosti, konkrétne druhy správania, ktoré stavia do protikladov: nasledovanie vlastnej vízie je preto konfrontované s kompromismi (chcem maľovať obrazy, ale idem radšej robiť architektúru, lebo maľovaním sa neuživím), nezlomnosť je konfrontovaná s vyhorením, snaha o naplnenie svojho vlastného života je konfrontovaná s túžbou po moci ovládať životy iných…
Zdroj je znepokojivý román, ktorý rezonuje s každým, kto ho číta. Za každý náš sen, ktorý sme sa rozhodli v živote opustiť, za všetky naše túžby, ktoré sme vzdali, dostávame od Randovej jednu facku za druhou. „Dotlačila ho tam, kde ho chtěla mít, ani nevěděl jak a kdy. Zvláštní je, pomyslel si Keating, že si celá ta léta na své mladistvé ambice vůbec nevzpomněl. A zvláštní je, že ho to těď zamrzelo – vzpomenout si.“ Zároveň je to však silný román v tom, že umožňuje prehodnotiť svoje ašpirácie a umožniť si znovu hľadať to, čo nás v živote napĺňa; takže po tom, čo nás dobre prefacká, poskytne kniha svojmu čitateľovi stabilnú a pevnú podporu v nasledovaní svojho vlastného a jedinečného životného poslania. O to viac potom odporúčame Randovej trilógiu Atlas pokrčil plecami.
III. Najsubtílnejšia knižka v našom výbere a tiež pôvodná inšpirácia k napísaniu tohto článku (možno aby sa nemuselo opakovať to, čo sa napokon v tejto knihe odohralo). Vegetariánka nie je román, sú to tri novely. Východisko prvej novely je jednoduché: hlavná predstaviteľka prestane jesť mäso, čo jej konzervatívne okolie berie ako vzburu, ktorú treba potlačiť; v istom zmysle moderná juhokórejská variácia na Vyhoďme ho z kola ven Kena Keseya.
Táto téma sa však variuje a každá z noviel ju skúma z rôznych strán. Posledná sa napokon stáva akýmsi bojom za právo zrútiť sa v situácii, ktorá si zrútenie vyžaduje. Skrátka, v situácii, v ktorej je prirodzené trpieť, je utrpenie lepšou voľbou ako pretvárka či falošný úsmev.
Vegetariánka otvára možnosť konfrontovať sa so svojim vlastnými predstavami o tom, čo je a čo nie je normálne, čo je a čo nie je žiadúce. Opäť, je to kniha, ktorá hlboko rezonuje a jej čítanie nemusí byť práve príjemná skúsenosť, a to napriek tomu, že otvára priestor pre rast a pohyb vpred.
P.S. V roku 2014 bol v kine film Hrana – 4 filmy o Marekovi Brezovskom, mohla by to byť dobrá voľba na doplnenie ku knižkám v tomto článku.
Mohlo by vás tiež zaujímať: Byť sám sebou? Dospelosť ako cesta od osamelosti k nezávislosti