Byť sám sebou je dnes už tak trochu otrepaná fráza. Reklamné slogany ako „Just do it!“, „Impossible is nothing!“ alebo „Unleash the beast!“ sú všade okolo nás a vyzývajú nás (všimnime si tie výkričníky), aby sme sa fakt snažili objaviť svoje vlastné Ja – ako keby to bolo niečo samozrejmé. Paf, ráno sa zobudím, že chcem byť kozmonaut a večer letím na Mars. Lenže ono to až tak jednoducho nefunguje.
S vytváraním našej identity, teda toho, kým sme, je spojených množstvo negatívnych emócií – pocity samoty, odcudzenia, opustenosti, strachu – a tieto pocity zažíva nielen človek, ktorý chce svoju dospelú identitu obhájiť, ale i jeho okolie (a najviac zrejme jeho rodičia). Pozrime sa preto na dospelosť komplexne z dvoch perspektív: historickej a súčasnej. A skúsme si položiť otázku, ako dospieť od osamelosti až k pocitu vlastnej nezávislosti, pocitu, že máme svoj život pevne vo vlastných rukách.
Ako to bolo kedysi: prechodový rituál ako vydláždená cesta do dospelosti
Na prechod medzi jednotlivými životnými štádiami – v tomto prípade na prechod medzi dospievaním a samotnou dospelosťou – slúžili rôzne druhy prechodových rituálov. Muži alebo ženy čelili potenciálne život ohrozujúcim situáciám (sami museli uloviť nebezpečné divoké zviera, zoskočiť z vysokej skaly, ísť na cestu do divočiny…), aby keď sa zo svojej cesty vrátili, mohli byť spoločnosťou akceptovaní ako dospelí ľudia. Je pritom kľúčové, že prechodový rituál nezmenil iba postoj samotného človeka samého k sebe, ale zmenil predovšetkým postoj okolia k danému mužovi či žene. To znamená, že po vykonaní rituálu sa nezmenil iba samotný človek, ale i spoločenstvo, ktoré ho obklopovalo.
V súčasnosti sa často stretávame s akousi nostalgiou za podobnými rituálmi, napríklad v knihe Richarda Rohra Adamov návrat, ktoré však nemôžu fungovať práve z uvedeného dôvodu. Mladý muž či mladá žena sa síce môžu sami vydať na nebezpečnú cestu, ale po ich návrate ich musí ako dospelých akceptovať i ich okolie. Je otázne, či by týždeň strávený v spacáku v Tatrách (tri mesiace na farme vo Veľkej Británii, cesta okolo sveta stopom…) presvedčil napr. vysokoškolských pedagógov o dospelosti daného človeka.
Prechodové rituály totiž vznikli v značne odlišnej spoločnosti, v akej žijeme dnes. Spoločnosť bola založená na silných komunitách, v ktorých mal každý jedinec jasne určené miesto a toto miesto zastával celý život (lovec lovil, roľník sa staral o svoje pole, šľachtic vládol). Modernejšie prechodové rituály – ako krsty, svadby, pôrody – vychádzajú z rovnakej statickej dynamiky. Rodina bola uzavretý celok, kde množstvo detí slúžilo ako dôchodkové zabezpečenie (mimo iné), rodičia vyberali synom nevesty a dcéram ženíchov, spoločne sa všetci starali o statok či rodinný obchod. Každý mal pevne stanovené pracovné zaradenie, spoločenské postavenie, životného partnera. Život v statickej spoločnosti bol prehľadný, ľudia vedeli, čo majú v akej životnej etape očakávať a čo majú očakávať od ostatných – mali teda relatívnu istotu, že prežijú rovnaký život, akí prežili ich rodičia. (Dobrý úvod do tejto problematiky je popísaný napr. v knihe Sapiens od Yuvala Noaha Harariho.)
Avšak individualita tak, ako ju chápeme dnes, neexistovala. Spoločenská transformácia za posledných (tri)sto rokov toho veľa zmenila, funkcie, ktoré tradične plnila rodina (alebo širšie okolie), prevzali na seba rôzne inštitúcie. Dôchodok nám dáva štát, operujú nás v nemocnici a keď náhodou dostaneme výpoveď, získame podporu v nezamestnanosti. Preto nepotrebujeme mať napríklad toľko detí, ktoré by sa o nás postarali v prípade núdze. (A keďže nezomrieme od hladu, keď chvíľu nebudeme pracovať, môžeme si dovoliť hľadať prácu, povolanie, ktoré by nás skutočne napĺňalo, a keďže nám partnera nehľadajú rodičia, ale my, môžeme hľadať svoju spriaznenú dušu…)
Spoločenská transformácia teda priniesla slobodu, no so slobodou zároveň prišla neistota, pochybnosti a otázky ako: „Kto som?“ „Čo chcem robiť?“ „Koľko detí chcem mať?“ „Ako má vyzerať môj partner alebo partnerka?“ „Koľko sexuálnych partnerov alebo partneriek by som mal či mala mať pred svadbou?“ „A mali by sme vôbec mať svadbu?“ Sociálna realita sa stala s príchodom slobodnej voľby omnoho komplikovanejšia.
Dospelosť dnes: byť nezávislý a vedieť, kto som (príbeh autonómie a identity)
Prechodové rituály dnes už prakticky neexistujú. Pred pár rokmi ešte bola za prechodový rituál považovaná stredoškolská maturita a povinná vojenská služba, so znehodnotením vzdelania a zrušením „vojny“ však i tieto rituály zmizli. A keďže stále viac párov spolu žije alebo má deti bez svadby, prípadne sa vedome rozhodne nemať deti, i ďalšie tradičné rituály strácajú svoju hodnotu (svadba, pôrod). Ako sa teda v tomto „chaose“ vôbec možno stať dospelým?
Dospelosť sa dnes definuje najmä cez dve hlavné oblasti: autonómiu a identitu. Vnímanie osobnej autonómie i vnímanie samotnej identity je však nanajvýš rôznorodé. Autonómia môže byť chápaná ako vnútorný pocit vlastnej nezávislosti, prežívanie svojej slobody, moci nad svojim životom, nad tým, čo človek robí, ako sa rozhoduje. Zároveň môže byť autonómia vnímaná cez jej vonkajšie prejavy, napríklad nezávislosť od financovania rodičmi, samostatné bývanie, sloboda vybrať si vlastného partnera. V kontraste s týmito definíciami však môže byť nezávislý človek vnímaný svojim vlastným okolím ako sebecký či bezohľadný (Lacinová – Ježek – Macek, 2016).
Keď potom hovoríme o identite, hovoríme najmä o tom, či sa človek cíti byť sám sebou. Byť sám sebou znamená uvedomovať si svoju jedinečnosť, vedieť odkiaľ pochádzam a kam smerujem. Viem, že môj život má zmysel, že to, čo sa so mnou deje, je v poriadku, rozumiem tomu, čo cítim a čo prežívam. Cítim sa v pohode, mám pocit, že mám v živote svoje miesto, že niekam patrím, že to čo robím, je na niečo dobré. Opakom je pocit vnútorného chaosu, neistoty a zmätku. Z tejto perspektívy dospelý človek vie, kým je, pričom jeho rozhodnutia vznikajú v súlade s týmto poznaním: vo svojich rozhodnutiach je konzistentný sám so sebou; jeho rozhodnutia mu skrátka dávajú zmysel a vie prečo ich robí (tamže).
Cesta k vlastnej nezávislosti a vytvoreniu svojej vlastnej identity nemusí byť však príjemnou skúsenosťou. Hoci je toto obdobie spájané predovšetkým s pátraním, experimentovaním a skúšaním si rôznych životných rol a druhov správania, spája sa tiež s výrazným odcudzením od svojho pôvodného prostredia (najmä od rodičov). Pocit, že rodičia ma nechápu, nemajú radi, neznášajú, nenávidia či nepodporujú v tom, kým chcem byť a čo chcem robiť, je v tejto životnej etape úplne prirodzený. A pozor, platí to obojstranne: rodičia v tejto etape skutočne svoje deti nemusia chápať a dokonca ich ani nemusia mať radi.
Na tomto mieste tiež treba upozorniť, že nehovoríme ani tak o teenageroch, ktorí experimentujú s fajčením za školou alebo prefarbením si vlasov na žiarivú ružovú. Omnoho ťažšie akceptované môžu byť rozhodnutia, ktoré sa vymykajú pomyselnej norme (v úvodzovkách) „dospelého“ správania: nedokončiť vysokú školu, začať podnikať, rozhodnúť sa nemať deti, odísť do zahraničia, nevziať si hypotéku…
Prečítajte tiež: Máte pocit, že váš život nemá po vysokej škole zmysel? Vitajte v quarterlife crisis
Odcudzenie je však iba prvým krokom k emocionálnej nezávislosti od svojho okolia (a rodičov). Teda po tom, čo si človek prejde fázou, kedy sa cíti sám, osamelý a opustený, prestáva sa trápiť tým, čo si o ňom myslí jeho pôvodné okolie a začne sa skôr zameriavať na to, ako jeho rozhodnutia spadajú do jeho vlastného životného príbehu (odcudzenie vedie k schopnosti robiť vlastné rozhodnutia). Upevnenie svojej vlastnej identity následne umožňuje opätovné zblíženie so svojimi rodičmi: už však nie ako s „rodičmi“, ale ako so seberovnými dospelými.
Samozrejme, hovoríme o ideálnom prípade, pretože rodičia môžu napríklad odmietnuť dospelú identitu svojho dieťaťa, alebo dieťa môže odmietnuť svojich rodičov. Strach zo straty lásky rodičov i detí môže byť celoživotnou brzdou mnohých ľudí, ktorí radšej zotrvajú v stave vnútorného chaosu a zmätku, len aby nemuseli čeliť následkom toho, kým naozaj sú.
Konflikt medzi historickým a súčasným: statickí ľudia v dynamickej spoločnosti
„Demokracie, to je hovor mezi rovnými, přemýšlení svobodných občanů před celou veřejností. (…) Vím, že lidé si nejsou rovni; nikde na zemi, v lidech ani v přírodě není rovnosti – je rozmanitost. Ta přirozená rozmanitost musí být uspořádána dělbou práce a hierarchií funkcí; není možna organizace lidí bez nadřaděných a podřaděných, ale musí to být právě organizace a ne privilej, ne aristokratické panování, ale vzájemná služba. Demokracie potřebuje vůdců, ne pánů.“ Tomáš Garrigue Masaryk
Podľa amerického filozofa Johna Deweyho je prirodzenou potrebou človeka rozvíjať sa, rásť, učiť sa nové. Toto učenie však vždy prebieha v prostredí, ktoré nás ovplyvňuje a do veľkej miery formuje. Naša spoločnosť je ešte stále ovplyvnená „statickým“ modelom fungovania sveta, ktorý sme popísali vyššie, hoci žijeme v extrémne hektickej a dynamickej súčasnosti.
Naše školy sú stále postavené na statickom modeli, kde je jasne formulovaná nemenná hierarchia (učiteľ či profesor ako autorita a žiak ako podriadený; viac k tejto problematike v knihe Co je nového ve vzdělávaní Tomáša Feřteka) a iba nedávno sa v našom prostredí začala etablovať výchova, ktorá nie je postavená na autorite, ale na partnerstve a dialógu (viac informácií prinášame v našom článku o knihách o výchove). Stále viac sa teda prehlbuje rozdiel medzi tým, čo si vyžaduje dnešná „dynamická“ spoločenská situácia (angažovanosť, vieru v seba a v svoje schopnosti, nebáť sa chýb pri hravom aplikovaní svojich vedomostí) a tým, čomu nás učia „statické“ inštitúcie (pasívny príjem informácií, poslúchnutie pokynov bez vnútornej motivácie, podriadenie sa autorite nie na základe vlastného úsudku, ale na základe externého poriadku).
Statické inštitúcie skrátka nie sú ideálnym miestom na hľadanie toho, kto sme, ani na získanie svojej vlastnej autonómie. Otázky „Kam po vysokej škole?“, „Aký má byť život po vysokej škole?“ alebo „Čo robiť po vysokej škole?“ sú preto často prvou príležitosťou začať vytvárať svoju identitu a nadobudnúť nezávislosť vo svojich rozhodnutiach. Niekedy však tieto otázky prichádzajú ešte neskôr, napríklad preto, lebo priamo po strednej či vysokej škole odídeme na rodičovskú dovolenku. „Cítim sa stratená alebo stratený vo vzťahu?“ „Žijem život, ktorý som si takto nikdy nepredstavoval?“ „Som sklamaný? Znepokojený? Chýba mi vášeň alebo motivácia?“
Odkladám rozhodnutia, ktoré by mohli ovplyvniť zvyšok môjho života?
Nájdenie svojej identity znamená zasadenie seba do zmysluplného života, v ktorom máme slobodu robiť alebo nerobiť rozhodnutia, vytvárať a rušiť záväzky a predovšetkým slobodne rásť. Keď tak nad tým rozmýšľame, je to zrejme jedna z hlavných motivácií, prečo sme sa my sami rozhodli práve pre toto povolanie.
