Často sa stretávame s klientmi, ktorých deti sú podľa ich príbuzných, susedov či učiteľov v škôlke či škole malými nevychovanými „spratkami“. Dieťa však svojim správaním reaguje na okolitý svet – a to, že je jeho správanie okolím považované za zlé, ešte neznamená, že dieťa samotné preň nemôže mať veľmi zrozumiteľné dôvody.
Hoci naše rozmýšľanie o deťoch vychádza z rôznych prameňov (systemický a humanistický prístup, práce Alfreda Adlera, filiálna terapia), v tomto článku sa chceme venovať viac rodičom a tvrdeniu, že koučing môže byť efektívnou alternatívou k „výchovnému poradenstvu“.
Skúsme sa na začiatok pozrieť na práce dvoch autoriek: Torey L. Hayden a Violet Oaklander.
Obe spája niekoľko spoločných vlastností: a) pristupujú k deťom tak, aby porozumeli motiváciám ich správania a b) sú plne akceptujúce (neakceptujú negatívne prejavy v správaní – ale akceptujú dieťa ako celistvú bytosť ukotvenú v poli plnom rôznych vzťahov, ktoré dieťa formujú a na ktoré dieťa reaguje). To im umožňuje vytvoriť si s deťmi veľmi silný vzťah, ktorý sám o sebe funguje liečivo.
Skúste si napríklad sami spomenúť na situáciu, v ktorej sa na vás niekto čudne pozrel. Taký ten nepríjemný pohľad priamo na telo. Hneď nám naskakujú otázky typu: „Mám niečo na tvári? Spravila som niečo divné? Oblial som sa niečím? Je so mnou niečo v neporiadku?“ Podobné zneistenie v nás dokáže vyvolať jeden (možno celkom náhodný) pohľad a u dieťaťa tomu nie je inak. Deti sú veľmi vnímavé voči reakciám svojho okolia – a ak napríklad učiteľky v škôlke / kolektív v škole a pod. dieťa neprijímajú, zákonite sa to odzrkadlí na jeho správaní.
Dobre, čo s tým ale môže spraviť koučing?
Cieľom koučingu nie je dávanie „výchovných rád“, ako je to bežné napríklad v psychologickom poradenstve. Rodičia, ktorí prichádzajú do koučingu získavajú priestor pre a) porozumenie motivácií svojich detí a b) zodpovedanie si otázky: „Čo môžem ja ako rodič spraviť inak, aby moje dieťa dokázalo zmeniť svoje správanie?“
Alebo: „Ako môžem ovplyvniť pole vzťahov, aby dieťa získalo priestor pre svoju zmenu?“
Tak, ako sme to popísali vyššie – každý člen rodiny je súčasťou úzko spätého systému – a keď sa zmení jeden element, táto zmena ovplyvní celý systém. Typickým príkladom sú prejavy detskej agresivity. Predstavme si situáciu, v ktorej dieťa v hračkárstve zatúži po nejakej hračke – ktorú mu však nekúpime – na čo nás dieťa kopne. A teraz to obráťme na seba: skúsme sa vžiť do situácie, v ktorej sme my sami po niečom veľmi túžili a nedostali sme to. Čo pritom prežívate? (Tiež máte chuť do niečoho kopnúť?)
Rozdiel je v tom, že deti si narozdiel od dospelých nedokážu jednoducho povedať: „Ja som to naozaj veľmi chcel a teraz som nahnevaný, pretože to nemám.“ Svoje emócie vyjadrujú priamočiarejšie. No my ako rodičia máme celý arzenál stratégií, ktorými môžeme deťom pomôcť pochopiť, čo práve prežívajú – a i to, ako sa so svojim prežívaním smútku, hnevu či iných emócií vyrovnať – tak, aby dokázali zostať v kontakte so samými sebou, no zároveň aby neubližovali sebe či svojmu okoliu.
Trik je v tom, že na každé dieťa platí niečo iné. A koučing je tu od toho, aby rodičia našli, čo platí práve v ich vzťahu, v ich rodine a v situáciách, ktoré zažívajú iba oni a nikto iný.
Mohlo by vás zaujímať: Kids‘ Skills Coaching: ako hravo prekonať problémy detí a naučiť sa mnoho nového
