Kostarika, krajina s najväčšou plochou národných parkov na svete, krajina podporujúca výhradne zelené zdroje energie, krajina, ktorá vymenila investície do armády za investície do vzdelávania a v neposlednom rade krajina s heslom – Pura Vida – čistý život. Takto sa aspoň Kostarika prezentuje navonok a ak by chcel ktokoľvek pátrať po informáciách, ktoré by boli s týmto romantizujúcim obrazom v rozpore, musel by sa ponoriť hlboko do lokálnych štatistík (dostupných prakticky výhradne iba v španielčine). Osobná skúsenosť so životom v krajinách strednej Ameriky je preto spočiatku intenzívnym ponorením do studenej vody (Nikaragui, kde sme pracovali tiež, sa venujem v samostatnom texte): všadeprítomné negatívne emócie voči cudzincom, uzavretosť, podozrievavé pohľady, ale i strata dôvery v demokraciu, nárast radikalizmu či nedôvera medzi ľuďmi samotnými a všadeprítomné ostnaté ploty boli fenomény, ktorých význam sme odhaľovali iba postupne. Pre mňa a moju manželku, ako ľudí, ktorí prišli na Kostariku žiť s cieľom pracovať s mladými ľuďmi (a začínajúcimi profesionálmi) a zrealizovať výskum, vďaka ktorému by sme im mohli porozumieť, to bol však určujúci zážitok. Continue reading
