Tento článok nebude pre koučing typický, pretože jeho téme sa v koučingovej literatúre príliš pozornosti nevenuje. Napriek tomu si myslím, že základným predpokladom koučingu je silný a autentický vzťah medzi klientom a koučom – ich partnerstvo – či ak chceme, spojenectvo. Ak medzi klientom a koučom takýto vzťah absentuje, koučing nie je „naozaj“.
V bežnom živote sa nám celkom často stáva, že od nás naši príbuzní, nadriadení či priatelia vyžadujú, aby sme boli osobou, ktorú chcú vidieť ostatní. Pri priateľoch musíme byť usmievaví a večne šťastní (alebo naopak), partneri od nás vyžadujú starostlivosť, blízkosť, lásku a sex za každých okolností a pre naše deti musíme byť bezchybní supermani. Ak sa niekedy náhodou prejavíme inak, nasleduje trest: nepríjemné pohľady, mlčanie, trucovanie, odvrátenie sa.
Vzťah, ktorý nadväzujeme ako kouči so svojimi klientmi je od bežných vzťahov odlišný.
Základným pravidlom je vidieť klienta ako človeka – nie ako roly, ktoré zastáva. Zatiaľ čo pre naše okolie sme „synom“ – „matkou“ – „manažérom“ – „milenkou“ – „kamarátom“, do koučovacieho vzťahu vstupujeme v pomyselnej anonymite. Môžeme sa stať kým chceme a riešiť to, čo chceme, bez toho, aby nás niekto posudzoval. Kouč nie je expertom na životy svojich klientov (je expertom na proces vedenia rozhovoru).
To znamená, že ak sa v koučingu rozhodneme ako klienti rozčúliť, zmeniť zamestnanie alebo prístup k partnerovi, musíme vedieť, že nám nehrozí, že nás za to niekto pošle do kúta.
Autentický vzťah v koučingu umožňuje autentické prežívanie toho, čo sa práve deje. Je dobré, ak sa občas stane to, že klient vystúpi proti smerovaniu rozhovoru – alebo naopak, nechá rozhovor plynúť a dovolí si objavovať hranice svojej zóny komfortu. Ako podriadení totiž nemáme príliš často priestor otvorene spochybniť nariadenia svojich nadriadených a ako manažéri zas neradi púšťame ku kormidlu niekoho druhého. Ak sa cítime vo vzťahu bezpečne, dovolíme si kritizovať, ale i počúvať. Predovšetkým si ale dovolíme myslieť slobodne.
TEDtalk, ktorý nasleduje a ktorý bol vlastne hlavnou motiváciou k napísaniu tohto textu, popisuje dôležitosť prijatia a neposudzovania v pre nás extrémnom prípade. Psychologička Eleanor Longden prekonala schizofréniu až vďaka tomu, že našla človeka, ktorý v nej prestal vidieť iba ďalšieho „pacienta“, ale začal s ňou viesť autentický rozhovor.
[VIDEO] Eleanor Longden: The voices in my head (TED 2013)
Poznámka na záver: v kontexte videa odporúčame knižku Joanne Greenbergovej Neslibovala jsem ti procházku růžovým sadem, ktorá do detailu popisuje dynamiku podobného vzťahu.
Mohlo by vás zaujímať: Psychoterapeutický “vhľad” ako nástroj koučingu