V našich predošlých článkoch sme písali o knihách, ktoré ponúkajú odlišný pohľad na koučing a knihách, ktoré vám umožnia zažiť, aké to je, keď sa rozhodnete vykročiť vpred. Tento článok je venovaný literatúre, ktorá má potenciál od základov premeniť váš vzťah k vašim deťom. Chceme prezentovať knižky, ktoré neponúkajú iba „výchovné rady“, viac budeme hovoriť o knihách, ktoré menia perspektívu, ktorou sa na naše deti (a na nás samotných) pozeráme.

Knižky v tomto článku pochádzajú z rôznych psychologických smerov – vyberáme ich tak, aby sa navzájom dopĺňali. Ak vás zaujme jedna konkrétna, vždy pri nej nájdete aj príklady ďalších, ktoré ju spresňujú a znalosti z nej prehlbujú. Popísaných päť knižiek považujeme za tie najdôležitejšie, s ktorými sme sa v našej praxi stretli a z ktorých stále často čerpáme..

I. Kniha Deti ako výzva pôvodom rakúskeho psychiatra Rudolfa Dreikursa vychádza z adleriánskej individuálnej psychológie a zaujme hneď od začiatku absolútne otvoreným a priamočiarym jazykom s nepreberným množstvom príkladov možných scenárov správania detí. Ubližujú si deti navzájom? Je jedno dieťa v škole úspešné a druhé prechádza len tak tak? Bojuje dieťa pred spaním o každú minútu? Nechce si umyť zuby? Štrajkuje pri jedle?

Dreikursovou hlavnou premisou je, že „dieťa je spoločenská bytosť a jeho najsilnejšou motiváciou je túžba niekam patriť. Jeho bezpečnosť alebo jej nedostatok závisí od citu patriť do skupiny. To je jeho základná požiadavka. Všetko, čo robí, má jediný cieľ – nájsť si svoje miesto.“ (str. 19) Na základe tohto presvedčenia autor popisuje, ako si dieťa (nevedome) vydobýja svoje miesto v skupine – od primárnej rodiny či súrodencov až po kolektív v škole.

Dreikurs tak odhaľuje rôzne stratégie správania detí, ktoré označuje za chybné ciele – túžbu po pozornosti, boj o moc, pomstu a vlastnú nedostatočnosť. Každá zo stratégií sa prejavuje inak (od chvíle, kedy nemôžete ísť bez dieťaťa ani na toaletu, cez možné odmietanie jedla, bitie, až po úplnú rezignovanosť na akékoľvek snaženie) a Dreikurs tiež popisuje, ako sa pri nich možno ako rodič zachovať – bez odmien a trestov, zato s pevnými hranicami.

Deti ako výzva sú extrémne odhaľujúcou knihou, čo je tiež ich najsilnejšia stránka. Zrazu totiž začne dávať doteraz akokoľvek nezmyselne sa javiace správanie dieťaťa zmysel. Ak budete chcieť pokračovať rovnakým smerom k starším deťom, odporúčame knižku Ako porozumieť deťom a adolescentom Francisa X. Waltona – a ak budete chcieť pokračovať až do dospelosti, úvod do individuálnej psychológie nájdete v Adlerovskej teórii Evy Dreikurs-Fergusonovej.

II. Prvoradým cieľom knihy Respektovat a být respektován je výchova detí k vlastnej sebaúcte, teda k dôvere vo vlastné schopnosti a zodpovednosti. „Pokud dospělí dávají dítěti najevo důveru v jeho kompetence, pomáhají mu vidět sebe sama jako osobu schopnou učit se a zvládat různé životní dovednosti a situace.“ (str. 214)

Aby to autori a autorky dosiahli, navrhujú rešpektujúci a partnerský prístup k deťom, ktorý nie je založený na autorite rodiča (aby som ťa odmenil, musíš robiť, čo ti poviem, inak ťa potrestám), ale na pevných hraniciach, prirodzených dôsledkoch správania (ak sa teraz nenajem, tak budem hladný; ak rozbijem susedovi okno, nezborí sa kvôli tomu svet, ale musíme ho dať skrátka zaskliť…) a dôvere v schopnosti dieťaťa a jeho prirodzenej túžby rásť.

„Poslušné dítě může být zbožným přáním i pýchou řady nepoučených rodičů. Pak může přijít okamžik, kdy se dítě třeba ‚chytne party‘. Nešťastní rodiče nezřídka vyslovují klasickou větu: Vždyť on to byl takový hodný, poslušný chlapec (dívka). Vlastně se nic nezměnilo. Jsou stále poslušní. Jenže teď poslouchají někoho jiného – už ne rodiče, ale třeba vůdce party.“ (str. 21)

Jana Nováčková, jedna zo spoluautoriek, túto myšlienku rozvíja vo svojej knihe Mýty ve vzdelávaní. Kladie si otázku, ako chceme deti vychovávať k demokracii, ak nikdy vlastne demokraciu nezažili? V tomto duchu napokon odporúčame knižku Adele Faber a Elaine Mazlish Ako hovoriť, aby nás deti počúvali – Ako počúvať, aby nám deti dôverovali.

III. O knižke Na chvíľu Freudom s podtitulom Filiálna terapia slovenskej psychoanalytičky Evy Reichelovej sme hovorili už v našom predošlom článku, pretože je to pre naše prostredie veľmi dôležitá kniha – ponúka totiž veľmi silný nástroj na zvládanie krízových situácií s dieťaťom (preto ho ponúkame tiež my v našej praxi v mierne pozmenenej podobe ako sandplaying).

Filiálna terapia je založená na detskej hre, ktorú s dieťaťom realizuje jeho rodič ako reflektujúci partner. „Dieťa nevedomým spôsobom opakuje a prehráva svoje zážitky v hrovej aktivite a tým si uvoľňuje emočné napätie. Napr. dievčatko príde z materskej školy domov, vezme si všetky bábiky, posadí ich do radu a kričí na ne. Opakuje tým zážitok zo škôlky, ktorý sa jej vnútorne dotkol a zanechal v nej emočné napätie. V hrovej scéne si napätie kompenzuje a zbavuje sa ho. Také a podobné správanie našich detí je zdravé, má silný psychoabreaktívny (uvoľňujúci) účinok, preto ho nerušte a netrestajte za to, že je zlé, že sa nepatrí na bábiky kričať. Zanechali by ste v psychike dieťaťa ešte silnejšie napätie, ktorého by sa už zdravým spôsobom nevedelo zbaviť.“ (str. 17)

Je preto veľmi dôležité dieťa nehodnotiť, ale umožniť mu vyjadriť celú paletu rôznych emócií (pričom samozrejme platia isté rámcové hranice – napr. že hračky sa neničia). Rodič vytvára pre dieťa bezpečné prostredie, vytvára atmosféru vzájomnej dôvery. Zároveň sa rodič dostáva do veľkej emocionálnej blízkosti svojho dieťaťa, čím sa výrazne prehlbuje ich vzájomné porozumenie a vzťah.

Dobrým rozvinutím znalostí v tejto oblasti by mohla byť iná knižka Evy Reichelovej Mama, buď mojím princom, ktorá prináša množstvo kazuistík (popisov prípadov) z autorkinej vlastnej praxe. Dobrou alternatívou by ale mohla byť tiež knižka Violet Oaklander, ktorá nasleduje nižšie.

 IV.  Třinácté komnaty dětské duše americkej gestalt terapeutky Violet Oaklander je zrejme jeden z najpoužívanejších inšpiračných zdrojov pre všetkých profesionálov pracujúcich s deťmi – kniha má totiž obrovský záber (preto najprv odporúčame prečítať knižky popísané vyššie, ktoré umožnia aplikovať ako nehodnotiaci a partnerský vzťah, tak porozumieť motivácii konania detí a ich vnútornej dynamike).

Violet Oaklander popisuje veľmi širokú paletu rôznych techník, ktoré využíva pri práci s deťmi – od práce s kresbou, cez rôzne techniky aktivizujúce zmysly (hmat, sluch..), rozprávanie príbehov, terapiu hrou, dramatizáciu a mnoho iného – a ktoré sa využívajú pri rôznych problematických situáciách v živote dieťaťa, napr. pri agresívnom správaní: „Takové dítě se málokdy při setkání se mnou projevuje agresivně. Když mi začne důvěřovat, agresivita se objeví v jeho hře, příbězích, malbě, kresbě, práci s hlínou. Vstupuji s ním do kontaktu tak, jak se právě jeví; nemůžu pracovat s agresivitou, která zůstává skryta.“ (str. 172)

Kniha tak obsahuje množstvo inšpirácie, ak sa raz rodič rozhodne vo vzťahu ku svojmu dieťaťu vykročiť od filiálnej terapie ešte ďalej. Jednoduchšou alternatívou k Violet Oaklanderovej by mohli byť knižky americkej terapeutky Torey L. Hayden – na začiatok odporúčame napríklad knižku Spratek.

V. Ako poslednú knižku nášho výberu sme ponechali najvýraznejší a najsilnejší text americkej psychoanalytičky Alice Millerovej. Drama nadaného dítěte aneb hledání pravého já (pôvodne tiež Dětství je drama) je kniha, ktorá doslova otvára brány do nášho vlastného detstva – do situácií, ktoré nás formovali a ktoré utvárali vzorce nášho  vzťahovania k svetu – a našim deťom.

„Od roku 1979, kdy tato kniha vyšla poprvé, se mi čtenáři stále znovu svěřují, že četbou tohoto eseje se do jejich životů opět vrátilo ono malé, zmatené, nepochopené a vylekané dítě, jímž kdysi byli. Píší, že je museli opustit před desetiletími a zapomenout na ně, aniž by si toho byli vědomi. Mnozí zjišťují, že poprvé v životě pocítili nouzi a bolest tohoto dítěte s takovou intenzitou, že nad ním museli plakat. A mnozí byli překvapeni, že tak dlouho o existenci a utrpení tohoto dítěte vůbec nic netušili.“ (str. 97)

Ak mali teda Dreikursove Deti ako výzva schopnosť odhaliť motivácie našich detí, Drama nadaného dítěte odhaľuje motivácie nás ako rodičov. Jej explikačná sila je skutočne ohromná a ak raz táto knižka čitateľa zaujme, začne o sebe odhaľovať čoraz viac.

V tomto kontexte má určite význam pozrieť sa napríklad na knihy Irvina D. Yaloma – v predošlom článku sme písali o jeho knihe Lži na pohovce – ale napríklad i román Když Nietzsche plakal bude určite dobrou prvou voľbou (Yalomove knihy odporúčame čítať v českom preklade). A napokon, ak sa raz čitateľ vydá po tejto ceste, životopis Sigmunda Freuda z pera Irvinga Stonea Vášne mysli poslúži ako veľmi dobré východisko pre ďalšie pátranie – ktoré bude po prečítaní týchto knižiek už prakticky nelimitované.

---

Mohlo by vás zaujímať: Kids‘ Skills Coaching: ako hravo prekonať problémy detí a naučiť sa mnoho nového

---