Intelligence

Témy nadpriemerne inteligentných a nadaných ľudí v koučingovom rozhovore

Hovoriť o inteligencii je dnes takmer klišé. Kedysi trendový inteligenčný kvocient – IQ – síce stále vzbudzuje emócie, ale venuje sa mu čoraz menej pozornosti: či už výskumnej alebo laickej. Pri zbežnom pohľade na databázy vedeckých článkov si môžeme všimnúť, že navrch získavajú skôr psychologické koncepcie emocionálnej inteligencie (EQ), sociálnej inteligencie, objavuje sa kultúrna inteligencia a mnohé iné. Problémov s inteligenciou je totiž viacero — v prvom rade sa zmenilo nastavenie spoločnosti, nadpriemerná inteligencia sa prestala spájať s potenciálom, rastom a zmenou, ale získala akúsi negatívnu pachuť: už len pomenovanie nadpriemerne inteligentní ľudia nadobudlo nádych snobizmu. V druhom rade sa objavila už relevantnejšia kritika inteligenčných testov. Tie totiž fungujú na princípe jednoduchého spočítania správnych odpovedí — IQ test (každý má isté drobné odlišnosti, ale vo všeobecnosti) zmeria, koľko úloh s narastajúcou náročnosťou dokážete splniť za daný čas — a na základe vášho počtu bodov vás umiestni medzi ľudí s rovnakým počtom bodov.

wechsler IQ intelligence distribution

Rozloženie populácie podľa skóre vo WAIS (Wechsler Adult Intelligence Scale)

Napríklad vo WAIS (Wechsler Adult Intelligence Scale) dosiahne inteligenčný kvocient 130 bodov 2% dospelej populácie, IQ nad 145 je potom tradične považované za znak geniality. Problém je v tom, že ľudia s vysokou inteligenciou môžu, ale nemusia mať iba vyšší počet bodov v testových úlohách — ich spôsob myslenia môže byť kompletne, kvalitatívne, odlišný. A túto mieru odlišnosti IQ testy nemerajú (a z vlastnej skúsenosti ako prísediaceho na rôznych prijímacích konaniach si dovolím tvrdiť, že ju nemerajú ani rôzne testy kreativity — napríklad Torranceho test kreativity, ktorý sa bežne používa na zisťovanie kreativity na prijímacích skúškach na umelecké odbory, architektúru, dizajn… tých skutočne výnimočných jedincov vylučuje, pretože ich výkon jednoducho presahuje kritériá popísané v manuáli, nedajú sa teda zaradiť do bežnej škatuľky a testom zdanlivo prepadnú).

Koncept nadpriemernej inteligencie – alebo vo viac vyhranených prípadoch až geniality – teda začala súčasná psychológia nahrádzať pojmom nadanie (giftedness). Otázku: „Ako vyzerá inteligentný človek?“, teda v súčasnosti nahrádzajú otázky ako: „Ako spoznám, že moje dieťa je nadané?“ „Ako môžem identifikovať nadaného človeka?“ Alebo zložitejšie: „Ako zistím, či sa moje negatívne prežívanie spája s mojim nadaním?“

S nadaním prichádza odlišnosť — s odlišnosťou osamelosť

V predošlých článkoch sme písali o tom, že pocit osamelosti je bežnou súčasťou dospievania, resp. bežnou súčasťou krízy, ktorú zažívame ako mladí dospelí (quarterlife crisis). No osamelosť, ktorá sa spája s nadaním, je odlišná, pretože nepramení zo zmien vo vlastnej identite (teda ja sám prechádzam procesom zmeny a potrebujem na to svoj čas a svoj priestor) — ale z externých príčin (som vylúčený okolím). Problém je v tom, že nadaní ľudia si často neuvedomujú, že ich pocit osamelosti má príčiny mimo ich vnútorný svet — a hľadajú preto chyby a príčiny zlyhania sami v sebe.

Hľadanie chýb v sebe je potom umocnené tým, že nadaní ľudia (opäť vo všeobecnosti) dokážu myslieť nielen rýchlo, ale predovšetkým do hĺbky a z rôznych uhľov pohľadu. To sa síce ostatným môže javiť ako výhoda, no vytváranie — často komplexných — teórií o svojom prežívaní spôsobuje skôr zbytočnú záťaž.  Spoločne s vysokou emocionalitou, prežívaním rôznych situácií naplno (umenia, práce, cestovania, vzťahov, jedla…) je následne i prežívanie negatívnych emócií vyhranené a nadoraz.

Pocit osamelosti je pritom spojený skôr s tým, že nadaní ľudia sú jednoducho iní a inakosť je v našej kultúre niečo, čomu sa chceme radšej vyhnúť. Nadaní ľudia sú často nekonformní, spochybňujú zabehnuté spôsoby myslenia, obzvlášť, ak v nich vidia „na prvý pohľad každému jasné“ slabiny (ktoré nikto iný roky nevidel). Nedokážu akceptovať autoritu iba z titulu vlastnej autority, hľadajú skôr osobnosti, ktoré môžu oceňovať za ich, nielen intelektové, vlastnosti (napríklad lídrov, ktorí dokážu skutočne viesť, motivovať, inšpirovať). Nadaní ľudia majú tiež problém vykonávať činnosti, v ktorých nevidia hlbší zmysel, uprednostňujú preto vždy nadriadených či kolegov, ktorí dokážu zmysel delegovať, prípadne vytvárať (a nielen zadávať príkazy bez uvedenia kontextu).

Z vecí, ktoré popisujem, potom často pramenia rôzne frustrácie, napríklad keď nadaní ľudia vstupujú do pracovného prostredia založenom na dosadzovaní známych (a nie na samotných schopnostiach podstatných pre danú pracovnú rolu — o tom viac hovorí i prepis rozhovoru nižšie) a rutinnom vykonávaní určitých, často nezmyselných úkonov (a nie na inovácii a raste). Problematické je i nadväzovanie priateľských či partnerských vzťahov, ktoré sú pre nich často plytké a po čase strácajú schopnosť inšpirovať (a prinášajú pocit nudy). To všetko sa následne stáva súčasťou začarovaného kruhu: na jednej strane si chce nadaný človek zachovať svoju individualitu — byť sám sebou — na druhej strane chce niekam patriť (čo je jedna z najzákladnejších a najprirodzenejších ľudských potrieb). Tento rozpor môže opätovne ústiť do hľadania chýb v sebe či pochybností o správnosti a oprávnenosti svojho vlastného prežívania… môžem cítiť to, čo cítim? Môžem prežívať to, čo prežívam? Môžem si myslieť o ostatných to, čo si o nich myslím? Nie som arogantný, ako o mne tvrdia? Namyslený? Čo to so mnou je, že sa ma ľudia boja? Čím ich tak zastrašujem?

Krátka odbočka k predškolským deťom

Povedali sme si, ako vyzerá nadaný dospelý človek (gifted adult), no v literatúre sa často hovorí i o nadaných deťoch (gifted child). S manželkou však k tejto téme zaujímame odlišný postoj prameniaci z našej výskumnej praxe, ktorá dokazuje, že správny prístup k dieťaťu (ako Kamila píše v inom článku, napr. kladenie dobrých otázok podporujúcich myslenie pri čítaní či hre v bezpečnom prostredí) umožňuje akémukoľvek dieťaťu rozvinúť  svoj potenciál naplno. Pretože vlastnosti, ktoré pripisujeme nadaným dospelým, sú vlastne vlastnosťami, ktoré má každé dieťa od prírody dané: dookola sa pýtať otázku prečo a hľadať tým zmysel a spochybňovať autoritu; pri hre vytvárať tie najšialenejšie kombinácie, nápady a myšlienky; neustále sa tešiť z nových vecí a objavovania sveta; prežívať naplno každý deň, skok do mláky, farebné listy na jeseň a prvý sneh v zime. Profesorka Oľga Zápotočná robila napríklad výskum s deťmi v predškole a v prvom ročníku základnej školy — v predškole sa deti snažili prísť na riešenie úlohy, rozprávali o hľadaní svojho riešenia, o tom ako nad tým uvažujú, vymýšľali rôzne stratégie, často síce nesprávne, ale bez strachu z chýb; v prvom ročníku deti iba lakonicky poznamenali: „To sme sa ešte neučili.“ Nasledujúce video popisuje výskum NASA, v ktorom otestovali celkom 1600 detí vo veku piatich rokov — celkom 98% z nich dosiahlo úroveň kreativity, ktorú by sme mohli označiť za geniálnu. O päť rokov neskôr to bolo 30%. V 15-tich rokoch už len 12%. V dospelom veku — 2%.

[VIDEO] George Land: The Failure of Success (TEDx 2011)

Z nášho pohľadu je preto nadaný dospelý vlastne taký človek, ktorý (z rôznych príčin) počas vzdelávacieho procesu a socializácie neprišiel o svoje nadanie. (K tejto téme odporúčam predovšetkým knihu Summerhill A. S. Neilla, ktorý hovorí o tom, že v škole je lepšie umožniť ľuďom stať sa naplneným automechanikom, ako nešťastným vysokoškolským profesorom z donútenia.)

Dobre, povedali sme si, ako to teda s nadanými ľuďmi je — a čo s tým?

Jedna z hlavných poučiek psychického vývinu u ľudí všeobecne hovorí o tom, že buď sa my prispôsobíme prostrediu — alebo sa pokúsime prostredie zmeniť tak, aby vyhovovalo našim potrebám. Pri práci s nadaním platia obe dve strany tejto mince.

Prvý krok znamená nahliadnuť na svoje vlastné nadanie. Uvedomiť si, že všetko to dobré, čo ma robí samým sebou (schopnosť kreatívneho a rýchleho myslenia, nonkonformita, vášeň…) súvisí s tým, čo pociťujem ako negatívne (vylúčenie, osamelosť). Hoci by to mohlo znieť samozrejme, prijať tvrdenie: „Som nadaný,“ môže byť jednou z najťažších úloh, pred ktoré je človek v živote postavený. No toto prijatie je základným predpokladom ďalšieho rastu — nielen seba ako osobnosti, ale predovšetkým seba ako spoločenskej bytosti. Ako inak môžeme nájsť svoje miesto v spoločnosti, ak sami nevieme, kto sme, kam smerujeme a čo môžeme ponúknuť?

Druhý krok vlastne vyplynie z toho prvého. Keď porozumieme sami sebe, môžeme na tomto poznaní začať stavať… a napríklad sa rozhodnúť premieňať prostredie — po kúskoch — tak, aby spĺňalo naše požiadavky na obývateľný svet. Nie, že by to bolo jednoduché, ale množstvo súčasných výskumov nám poskytuje realizovateľné návody k tomu, ako to spraviť (— o tomto píšem vo svojej knihe Identita autora a ak ste sa v článku dočítali až sem, prečítajte si aj ju).

Nasledujúca ukážka z koučingového rozhovoru sa venuje prvému kroku, teda postupnému spoznávaniu samého seba. Detaily rozhovoru boli zmenené a k publikovaniu bol udelený súhlas, klient si pred publikovaním prečítal celý text i s teóriou, ktorej som sa v texte venoval doteraz. Prepis pochádza z nášho úplne prvého stretnutia, obsahuje úplne prvých dvadsať minút. V medzičase sme našu niekoľkomesačnú spoluprácu úspešne ukončili. Rád by som si dovolil osobnú poznámku — nasledujúca konverzácia bola i pre mňa do veľkej miery určujúca a predznamenala moje nasledujúce profesijné smerovanie (napríklad som sa rozhodol stať supervízorom, stráviť rok v zahraničí a mnohé iné). Celý tento text vlastne vznikol iba vďaka nej.

Kouč: V maily ste mi spomínali, že ste na nás narazili na webe… chcem sa preto spýtať, že s akými očakávaniami prichádzate na dnešné stretnutie?

Klient: V prvom rade musím povedať, že som sa o tom ešte nikdy nerozprával… s nikým… takže už len to, že o tom budem hovoriť, bude asi veľký… prelom v mojom živote. Aké mám očakávania? Čítal som články, na blogu a myslím, že tam bolo dôležité, že to so mnou celkom dosť… súznilo. S tým, čo sa so mnou teraz vlastne deje. Nikdy som tým veciam neprikladal význam, ale myslím, že už nastal čas, aby som o tom hovoril. S niekým.

Kouč: (rekapituluje) Hovoríte, že ste o tom ešte nikdy s nikým nehovorili, že ste čítali články, ktoré s vami súznili… mohli by sme sa zamerať na to, čo by ste chceli získať týmto stretnutím? Čo by malo byť jeho cieľom?

Klient: Primárne sa chcem venovať tomu, že si chcem nájsť prácu. Novú prácu. Čiže úplne neviem, že či mi dokážeme nájsť prácu (smiech)…

Kouč: To asi…

Klient: …nedokážeme (smiech).

Kouč: Ale keby sme si mali povedať, čo v súvislosti s hľadaním novej práce potrebujete práve teraz…

Klient: Asi by som si potreboval vyjasniť, čo potrebujem spraviť ďalej.

Kouč: Takže keď toto stretnutie skončí, budete vedieť že…

Klient: …že čo mám spraviť ďalej, aby som pokračoval v hľadaní práce.

Kouč: Takže našou úlohou bude naplánovať…

Klient: …ďalšie kroky. Presne tak.

Kouč: Dobre, naplánovať ďalšie kroky… možno ešte predtým… začali sme stretnutie tým, že chcete otvoriť tému, o ktorej ste ešte nikdy s nikým nehovorili. Je teraz tá správna chvíľa, povedať k tomu niečo viac?

Klient: (pauza) Myslím, že celý život som sa stretával s istým… nepochopením. A myslím, že tá situácia, v ktorej som sa ocitol teraz… vlastne už po skončení vysokej školy… ale teraz s hľadaním novej práce sa to akoby zmnohonásobilo. Ako hovorím, ja som to nikdy nejako neriešil, ale… mám pocit… takto. Celý život som robil strašne veľa vecí. Študoval som veľa vysokých škôl, venoval sa mnohým veciam, absolvoval som mnoho rôznych workshopov a vždy mi na to ľudia iba hovorili: „Na čo to robíš, potom budeš iba prekvalifikovaný, nebudeš mať robotu.“ A ja som tomu nikdy nerozumel, lebo som si hovoril, že jak prekvalifikovaný, veď človek by sa mal snažiť byť najlepší, aký môže byť, nie? Najlepšia verzia samého seba. Tým pádom som tomu absolútne nerozumel. Počas vysokej školy to ale do seba ešte všetko do seba zapadalo. Ako študent má človek hrozne veľa príležitostí, keď ľudia vidia, že sa snažíš, tak ťa podporujú, dávajú do teba nádeje, investujú prostriedky, čas. Ale akonáhle skončíš vysokú školu, všetko sa zmení. To že si absolvoval viac vysokých škôl, máš za sebou mnoho skúseností, tréningov, všetko je to akoby skôr navyše. Vlastne to bola prvá vec, ktorú som si teraz uvedomil, že vôbec nezáleží na tom, čo vieš, čo dokážeš, ako si schopný, ale dôležité je, koho poznáš, prípadne ešte to, aby si neohrozoval potenciálny kariérny rast svojho budúceho nadriadeného. Čiže, ak by som mal spraviť ten krok, ktorý som ešte nespravil… myslím… asi keď som mal… neviem… nepamätám si to… niekedy v puberte… sedemnásť, osemnásť… mi spravili IQ test a mal som IQ… 149… a nikdy som si nemyslel, že… vlastne som nikdy nerozumel, že čo to znamená. Vlastne až neskôr tým fungovaním počas vysokej školy… životom medzi tými ľuďmi… som si asi uvedomil, že čo to tak môže znamenať. No a teraz mi to celé tak začalo zapadať, keď som si uvedomil, že tá spoločnosť je založená na úplne iných princípoch, ktoré považujem za zmysluplné ja. Takže to je asi tá vec, ktorú som chcel povedať.

Kouč: Celú dobu, ako ste o tom hovorili, som si kládol otázku… že ako ste to celé ustáli? Prichádzať na všetky tie veci, máte za sebou veľký kus cesty, čo vám to vlastne… umožnilo?

Klient: Ak by som mal o tom rozmýšľať, tak asi… so všetkým tým poznaním… som asi cítil stále viac sám sebou. Viac… vycizelovaná… osobnosť. Ale nemôžem povedať, že by ma toto poznanie činilo akýmkoľvek spôsobom šťastným. Vlastne, rozhodne ma to nečiní šťastným. Skôr mám pocit, že všetko čo viem, všetko čo vidím, všetko čo si uvedomujem, je zbytočné. A v situáciách, keď vidím, že niekto niečo vyslovene serie, tak si hovorím, že keby som to nevidel, bolo by mi lepšie. Lebo keď vidím toho človeka, viem, s čím všetkým zápasí, ako sa cíti, ale že robí blbosti, tak je úplne jedno, či niečo poviem alebo nepoviem, lebo ten človek vie, že ja viem, a to je najhoršie. Stačí to na to, aby ma neznášal. No a potom je extrémne zložité robiť vlastne… čokoľvek. Uvediem príklad. Prídeš na pohovor, vidíš toho človeka s dva až desaťročnou HR praxou, ako nenávidí svoj život a nenávidí svoju prácu a si pre neho iba ďalšie číslo a kladie ti tie istý otázky, aké kladie všetkým ostatným a ako náhle s ním chceš nadviazať kontakt, trochu to odľahčiť, alebo začať s ním komunikovať normálne, tak nechápe, je zdesený a zhrozený, stiahne sa do kúta a prácu nedostaneš. Čiže môžeš buď sa tváriť, že si ako všetci ostatní a cítiť sa úplne ako kokot, alebo byť sám sebou, čo je vlastne ešte horšie, lebo nemáš šancu.

Kouč: Z toho, čo hovoríte, cítim, že sú to veci, ktorými sa zaoberáte už dlho… úplne najviac so mnou asi zarezonovalo, keď ste hovorili na záver o tom, že máte vlastne iba dve možnosti… že snažiť sa byť ako ostatní a cítiť sa pritom ako kokot. Alebo byť sám sebou, ale nemať šancu.

Klient: Takto, ja som sa v živote vždy snažil dávať príležitosť ľuďom nie podľa toho, že niekoho náhodou poznám, ale podľa jeho schopností, vždy keď sa mi niekto ozval, alebo keď za mnou prišiel, ja som vždy vedel, čo ten človek dokáže, už len z toho, ako sa na mňa pozeral, ako mi podal ruku, ako so mnou hovoril.

Kouč: A teraz…

Klient: …teraz som si uvedomil, že to takto nefunguje, že každému je jedno, čo viete, že to je iba nejaká fiktívna realita, v ktorej som žil. Že ten svet funguje úplne inak. A neviem teraz úplne že… že, čo s tým chcem spraviť. Že či s tým chcem niečo spraviť. Takže vlastne, keď som na začiatku hovoril o tých krokoch, že čo ďalej robiť, tak vlastne to možno ani nie sú kroky, možno je to, že či vôbec má zmysel niečo robiť.

Kouč: Takže tu sa nám otvára nová téma, téma zmyslu. Že či vôbec má zmysel…

Klient: …presne, že či vôbec má zmysel sa o niečo snažiť. Že či v tejto spoločnosti, kde nemôžeš ničím vytŕčať a môžeš byť jedine… tak akurát, že či má vôbec zmysel snažiť sa o niečo viac. Niečo povedať. Zmeniť.

Kouč: Teraz vlastne, keď sme povedali, že to nie je o krokoch, ale o nájdení toho, či to má zmysel… spája sa vám to možno s niečím, s nejakou predstavou?

Klient: (pauza) Spája sa mi to, možno… taká predstava… že levitujúci mních nad Mount Everestom.

Kouč: Môžete ju rozvinúť?

Klient: No že nielen že my chceme vyliezť na ten kopec najvyšší na svete, ale ešte chceme popri tom aj dosiahnuť niečo nedosiahnuteľné, nirvánu, osvietenie.

Kouč: Keby ste si túto predstavu vztiahli na svoju otázku, či to má zmysel, ako by ste si na ňu odpovedali…

Klient: Ja som si vlastne celý svoj život myslel, že to zmysel má. Ale teraz, neviem. Samozrejme som prechádzal rôznymi krízami, tak som sa ponoril do filozofie, vlastne od predsokratikov, Platóna, Aristotela, kresťanskú filozofiu až po filozofiu dvadsiateho storočia… ale keď som to dokončil, tak som pochopil, že ono je to vlastne všetko jedno. Pretože nakoniec sú to všetko iba rozprávky a si tam iba ty, kto si rozhodne, ktorá z nich mu dáva väčší zmysel. Ale keď si uvedomíš toto, tak prechádzaš vlastne do úplného osamotenia. Takže tým pádom ak nehľadáš externé zdroje v Bohu, alebo v závislosti na ostatných ľuďoch, zostávaš sám. A ja si kladiem otázku, že aké máš vlastne právo, ukazovať tým iným ľuďom, že to čo žijú je iba sebaklam a vystaviť ich tak vlastne tej existenciálnej samote. Takže tá otázka potom je, že aké je teda vlastne moje miesto… že kde je teda to moje miesto v tej spoločnosti.

Kouč: Takže vlastne sme tu znova preformulovali tú otázku… z toho, že či to má zmysel, na to, že kde je vaše miesto.

Klient: (pauza) No myslím že asi tak.

Kouč: Teraz, keď máme tú otázku, ako si na ňu odpovedáte?

Klient: Že všade a nikde. (pauza) Že na jednej strane si uvedomujem, že môžem veľa priniesť… skrz to naakumulované vedenie, skrz tie skúsenosti a absolvované školy a všetky tie veci, ale na druhej strane mám pocit, že to nie je akýmkoľvek spôsobom žiaduce.

Kouč: Takže všade a nikde.

Klient: Všade a nikde.

Už v úvode tohto rozhovoru si môžeme všimnúť, ako klient, keď hovorí o nadaní, používa zámeno ty — namiesto toho, aby hovoril v prvej osobe — ja. Ako som to písal už vyššie, dokázať prijať svoje nadanie je často jednou z najťažších úloh, ktorým môže nadaný človek v živote čeliť a v tomto prípade to nebolo inak. No tu sme boli iba na začiatku našej spolupráce a otvorenie tejto témy nás ešte iba čakalo — až spoločne s ňou sme dokázali zodpovedať otázku zmyslu a otázku toho, kde chce klient stáť a aké miesto chce zaujímať.

V závere by som rád povedal jedno. S nadaním sa často spájajú silné pochybnosti — o sebe, o tom, či môžem byť skutočne „výnimočný“, či si to iba nenahováram, či netrpím sebaklamom. Hovoriť o svojom prežívaní, pochybnostiach nevynímajúc, je preto dobrým prvým krokom, ako túto tému otvoriť: rád v tom budem s vami.

 


Literatúra:

Špok, Dalibor. 2014. Vlastnosti nadaných lidí.