Pracoval som s dvadsaťjeden-ročným mladým mužom, ktorý práve dokončil univerzitu. Po trojročnom bakalárovi získal ročný licenciát, čo je v Nikaragui prakticky najvyšší stupeň vzdelania (získať magistra a doktorát síce teoreticky možné je, ale v praxi sa to deje iba občas a to z dôvodov, o ktorých budem hovoriť nižšie). Svoj licenciát získal s vyznamenaniami od rektora i dekana. Rozprávali sme sa jeho lámanou angličtinou, ktorú sa naučil sám, pretože, keďže bol inžinier, potreboval porozumieť manuálom k prístrojom, ku ktorým neexistovali španielske preklady. Ako vysvitlo neskôr, rovnako sa naučil japonsky. Popri vysokej škole pracoval ako automechanik, pretože mal dvanásť mladších súrodencov, staral sa tak o seba, prispieval i svojej rodine. Cestoval domov, aby rodine ukázal diplomy a večer sa zas vracal späť, aby mohol ráno znovu pracovať. Oslava ho nečakala, rodičia sa z jeho vzdelania netešili, pretože počas školy nepracoval dostatočne veľa, aby sa mohol postarať o rodinu. Otec bol nezamestnaný. A ten mladý muž mal nekonečne prenikavý, no zároveň smutný pohľad. Pýtal som sa ho:
„Čo ti umožnilo prísť až sem?“
A on odpovedal: „Nádej, že to raz bude mať zmysel.“ Continue reading
