Psychológia motivácie je pomerne ošemetná záležitosť, pretože napriek množstvu rôznych teórií, pre každého z nás platí niečo mierne odlišné. Za tým, čo považujeme za „nedostatok motivácie“ či „lenivosť“, sa môžu skrývať rôzne individuálne skúsenosti, ktoré nám bránia pohnúť sa vpred. Hneď v úvode preto treba povedať nasledujúce: netlačte na seba! Je pravdepodobné, že čím viac na seba budete tlačiť, tým budete iba viac frustrovaní. V tomto článku preberieme tri základné motivačné metódy, s ktorými v koučingu zvyšujeme vnútornú motiváciu. Môžete ich využiť ako inšpiráciu pre vedenie ľudí, nástroj ako motivovať zamestnancov, svoje deti k učeniu, alebo keď sa chcete napríklad motivovať k cvičeniu.
Ak ste si tento článok našli kvôli tomu, že hľadáte motiváciu na prekonanie prokrastinácie, skúste sa najprv pozrieť na náš text jej o riešení; ak ste ho našli kvôli motivácii pri myšlienkach typu „nebaví ma práca tak ako predtým“, odporúčame si najprv prejsť náš text o vyhorení; a ak ste práve skončili vysokú školu a rozčarovaní hľadáte motiváciu do života, skúste najprv náš text o quarterlife crisis.
Technika I: „Keď si predstavíte stupnicu a na nej čísla od 1 do 10…“
Stupnica (alebo os či škála) s rozsahom od 1 do 10 je jedným zo základných nástrojov manažérskeho koučingu, pričom slúži na preskúmanie troch odlišných stavov. V prvom kroku sa pýtame na to, ako sme na tom práve teraz. Aby sme ukázali jej potenciál v praxi, skúsme si sami pre seba zodpovedať nasledujúcu otázku:
„Na stupnici od jedna do desať, ako veľmi som motivovaný dočítať tento článok?“
V druhom kroku sa pýtame na želaný stav, na budúcnosť, na to, ako to chceme mať:
„Na akom čísle by som potreboval byť, aby som tento článok naozaj dočítal?“
Ak ste na prvú otázku odpovedali napríklad 5, ale na dočítanie článku do konca by ste potrebovali 7, nasleduje tretí krok – zistenie toho, čo by ste potrebovali, aby ste mohli dosiahnuť cieľové číslo:
„Čo by som práve teraz potreboval, aby som sa dostal z päťky na sedmičku?“
Stupnica je veľmi cenný nástroj na prieskum reality v rôznych kontextoch. Ak vás zaujíma motivácia zamestnancov splniť zadanie, môžete sa ich spýtať, na akom čísle sa práve nachádzajú a na akom čísle by potrebovali byť. Ak vás zaujíma motivácia žiakov vo vyučovaní, môžete sa ich spýtať, na akom čísle je ich záujem o danú úlohu a čo by potrebovali, aby sa dostali vyššie. Využitie je samozrejme neobmedzené a stupnica ako základná motivačná metóda sa môže použiť pri akejkoľvek úlohe. Ak vás táto technika zaujala a chceli by ste sa o nej dozvedieť viac, odporúčame knihu Zázračná otázka Steve de Shazer-a a Yvonne Dolanovej.
Technika II: Koučovacie otázky k vnútornej motivácii
Koučovacie otázky, ktoré smerujú priamo na vnútornú motiváciu, sa zaoberajú najmä troma základnými témami: vlastnou autonómiou (teda či robím veci z vlastného presvedčenia, alebo pretože ma k nim núti externá autorita či nepriaznivé vonkajšie podmienky), majstrovstvom (teda či využívam pri plnení daných úloh svoj potenciál a zručnosti, na ktorých mi záleží) a zmyslom (teda či považujem svoju činnosť – prácu, učenie sa, alebo hoci cvičenie či chudnutie – za zmysluplné v kontexte môjho života).
Tieto otázky vychádzajú z predpokladu, ktorý popisuje Daniel H. Pink vo svojej knihe Drive: The Surprising Truth About What Motivates Us (mierne nešťastne preloženej ako Pohon). Podľa Pinka metóda cukru a biča (teda odmeny a tresty) funguje iba na zvýšenie efektivity rutinných pracovných úkonov (typicky mechanická práca ako dokladanie tovaru, práca za lisom, zber ovocia etc.), akonáhle je však potrebné zapájať kreativitu, odmeňovanie a trestanie paradoxne spôsobujú zníženie efektivity. A to až do takej miery, že čím je sľúbená odmena vyššia, tým menej efektívny výkon zamestnanec či žiak podáva. Čím väčšia potenciálna odmena, tým väčší stres a tým menší výkon. V nasledujúcom videu Daniel Pink vysvetľuje aspekty tejto teórie podrobnejšie.
[VIDEO:] Dan Pink: The Puzzle of Motivation (TEDglobal 2009) | so slovenskými titulkami
Vnútorná motivácia teda znamená robiť veci, pretože nám na nich osobne záleží, využívame pri nich svoj potenciál a majú pre nás zmysel. Vedenie ľudí, manažment či motivácia detí vo vyučovacom procese, ktoré prispievajú k rastu vnútornej motivácie, musia potom adresovať práve tieto tri základné potreby. Ak si teda kladiete otázku, ako motivovať dieťa k učeniu alebo ako motivovať zamestnancov, skrátka sa ich spýtajte na tieto tri oblasti.
Autonómia: „Keď sa pozerám na svoju prácu (pracovnú úlohu, školu, zadanie, vzťah, život..), koľko percent z nej ovládam ja a koľko percent iní ľudia? Koľko percent by som potreboval pre seba, aby som cítil kontrolu nad svojím životom? Čo by som potreboval zmeniť (urobiť..), aby som toľko percent dosiahol?“ (porovnaj tiež Timothy Gallwey: Inner Game pro manažery)
Majstrovstvo: „Aké schopnosti si na sebe cením? Aké schopnosti potrebujem na splnenie tejto úlohy? Čo by som potreboval, aby som vo svojom zamestnaní (škole, vzťahu, živote..) mohol uplatňovať schopnosti, ktoré na sebe oceňujem?“
Zmysel: „Má pre mňa moja súčasná práca (pracovná úloha, školské zadanie, vzťah, životné smerovanie..) zmysel? Čo by som potreboval, aby sa zmenilo, aby som sa začal cítiť zmysluplne?“
V týchto otázkach môžeme vidieť princíp, ktorý sme popísali už pri stupniciach. Najprv sa zameriavame na popis súčasného stavu, potom sa pýtame na želaný stav a napokon sa zameriavame na to, čo by sa muselo zmeniť, aby sme sa dostali zo súčasného do želaného stavu. Ideálnym príkladom spoločenstva fungujúceho na popísaných princípoch je britská škola Summerhill, ktorá je založená na úplnej autonómii a samospráve. Ak máte teda záujem o porozumenie princípom autonómie – majstrovstva – zmyslu v praxi a rozšírenie manažérskych zručností smerom od vonkajšej (odmeny a tresty) k vnútornej motivácii, odporúčame na prečítanie Summerhill A. S. Neilla.
Technika III: „Predstavte si, že sa vám to podarilo. Ako to tam vyzerá?“
Posledná technika je založená na vizualizácii, teda predstavení si žiadanej budúcnosti. Motivácia pri chudnutí, motivácia pri cvičení, motivácia pri učení sa alebo pracovná motivácia zamestnancov sa vždy zvyšujú jednoduchšie, ak si dokážeme jasne predstaviť výsledok nášho snaženia. Inštrukcia je jednoduchá:
„Predstavte si, že každý deň zabehnete sedem kilometrov, aký je to pocit?“
„Predstavte si, že sme práve zvládli dokončiť túto zákazku, čo robíte? Kde ste?“
„Predstavte si, že ste úspešne zmaturovali, komu o tom poviete? Ako sa pri tom cítite?“
Vizualizácia budúcnosti je nesmierne silný nástroj, ktorý nás často dokáže previesť tými najzložitejšími situáciami. Ak jasne vidíme cieľ našej cesty, dokážeme využiť všetky naše vnútorné zdroje, aby sme ho dosiahli. Samozrejme to nebude fungovať, ak je pre nás cieľ našej cesty nezmyselný a nanútený niekým iným. Vždy teda treba hľadieť predovšetkým na perspektívu svojich zamestnancov, žiakov, či nás samotných – je toto cieľ, ktorý považujú za zmysluplný? Ak nie, ako ho naformulovať tak, aby pre nich zmysel mal? Napríklad učenie sa naspamäť názvov nerastov na strednej škole skutočne nemusí byť prijaté s nadšením – maturita je však cieľ, ktorý zdieľa každý študent strednej školy. Ciele sú však často individuálne a preto nie je zlý nápad sa na ne jednoducho spýtať: „Čo je vaším cieľom vo vašej práci? Čo je vaším cieľom v škole? Vzťahu?“ Ak budú pre vás ako zamestnávateľov či učiteľov odpovede neuspokojivé, navrhujeme kontaktovať nás a prebrať to v koučovacom rozhovore.
Mohlo by vás zaujímať: Koučovacie otázky ako základný nástroj koučingu
