Vnutorny kritik

Som neschopná? Som divný? Som pekná? Som lenivý? Som zlý človek? Vnútorný kritik a jeho význam

Všetci poznáme ten vnútorný hlas, ktorý nám pri rôznych príležitostiach hovorí: „Vyzeráš hrozne.“ „Si padavka.“ „Priberáš.“ „Toto nezvládneš.“ „Tá blúzka sa sem vôbec nehodí. Mala si si dať radšej šaty.“ „Starneš.“ „Si príliš nízky. Poznáš niekoho, kto by bol nízky a rešpektovaný?“ „Si lakomá.“ „Nemáš žiadny talent. Je úplne jedno čo robíš, aj tak to pokazíš.“ „To si fakt nemala hovoriť.“ „Pozri sa na seba.“ „Nevyskakuj si.“ „Nikto ťa nemá rád.“

Príkladov na takéto vety je nekonečne veľa. Podobné myšlienky sa objavujú pravidelne a najlepšie práve vtedy, keď ich vôbec nechceme: znervóznieme zásadne vo chvíli, keď si potrebujeme udržať pevný hlas a začervenáme sa práve v situácii, keď potrebujeme pred kolegami zostať nepriestrelnými profesionálmi. V danom okamihu si však zvyčajne neuvedomujeme, že nám hlavou bežia podobne kritické myšlienky. V týchto momentoch si skrátka myslíme, že to čo nám náš vnútorný hlas hovorí, je jednoducho pravda a my sme v skutočnosti tými najhoršími ľuďmi na svete. My nepočujeme akýsi cudzí hlas, ktorý hovorí: „Si neschopný.“ My prežívame: „Cítim sa zbytočný.“ Nepočujeme: „Nosíš hrozné oblečenie.“ Ale prežívame: „Cítim sa škaredá.“ Nepočujeme: „Mal by si viac makať.“ Prežívame: „Cítim sa ako nula.“

Hlas, ktorý nám o nás podsúva takéto kritické myšlienky, Magdalena Vokáčová vo svojej Zakázané učebnici koučování nazýva vnitřní šotek, pre potreby tohto článku som sa však rozhodol pre pomenovanie, ktoré používajú Hal Stone a jeho manželka Sidra. Tí ho nazývajú jednoducho vnútorným kritikom.

Kritika a.. pochvala? No, nie.

Vnútorný kritik je prirodzenou súčasťou každej osobnosti. Je však dôležité poznamenať, že vnútorný kritik sám o sebe nie je žiadnou komplexnou osobnosťou, tou sme my. Vnútorný kritik ako súčasť nášho vnútorného systému má iba jednu jedinú úlohu: jednoducho nás kritizovať. To znamená, že od neho nemôžeme očakávať pochvalu, láskavosť či uznanie za naše snaženie. Čím viac sa mu budeme snažiť vyhovieť, tým na nás bude tvrdší: „Lepšie známky, to nestačí.. kedy budeš mať konečne ten červený diplom?! Červený diplom, nenechaj sa vysmiať.. kedy si už nájdeš brigádu, ten čas na vysokej škole ti bol aj tak úplne na nič. Perspektívna práca, to mi ani nehovor, daj si radšej do poriadku svoj súkromný život. Čo ten tvoj snúbenec? Kedy sa vezmete?“ Skrátka, vnútorný kritik je vždy o krok pred nami a ak sa rozhodneme plniť jeho požiadavky, budú stále prísnejšie a prísnejšie.

Logickou otázkou by teraz mohlo byť, na čo vôbec vnútorného kritika potrebujeme. Nezvládli by sme žiť i bez tej jeho nekonečnej šikany? Bez všetkých tých myšlienok, ktoré vzbudzujú akurát tak neistotu a pochybnosti? Nebolo by nám lepšie bez neho?

Vnútorný kritik ako ochranca

Podľa Hala Stone-a je úlohou vnútorného kritika chrániť nás. Tým, že nás neustále kritizuje, posudzuje, hodnotí, nás vlastne chráni pred kritikou z vonku. Tým, že ma skritizuje za moje „hrozné“ oblečenie úplne prvý, ma chráni pred tým, čo si o mojom oblečení budú myslieť ostatní. Predsa ak som ja sám sebe najprísnejším kritikom, čo tam už po tom, čo si o mne budú myslieť ostatní. Hal Stone teda navrhuje, aby sme nad svojim vnútorným kritikom uvažovali nie ako nad niečím, čo treba odstrániť, alebo s čím treba bojovať – skôr máme na svojho vnútorného kritika nazerať ako na našu súčasť, ktorá sa nám snaží byť prospešná (práve tým, že nám hovorí všetky tie nepríjemné veci).

Z tejto perspektívy teda nejde o to, či má alebo nemá náš vnútorný kritik pravdu, skôr ide o to, pred čím nás má potrebu chrániť. Nejde teda o to, či sme alebo nie sme neschopní, alebo či nosíme hrozné oblečenie, skôr o to, akú potrebu náš vnútorný kritik práve týmito myšlienkami plní. Ak sa zameriame na túto pozitívnu, prospešnú úlohu vnútorného kritika v našom živote, môžeme sa s ním skúsiť porozprávať. Môžeme sa ho napríklad skúsiť spýtať: „Rozumiem, že mi svojimi komentármi nechceš ublížiť. Môžem sa ťa spýtať, pred čím ma ochraňuješ?“

Väčšina vnútorných kritikov nie je zvyknutá na podobné rozhovory, takže keď dostanú priestor, často spustia tirádu kritických pripomienok – asi tak, ako keď otvoríte horúci tlakový hrniec. Všetko sa to začne chrliť von. Preto na začiatok odporúčame napríklad knižku Obejměte svého vnitřního kritika – a postupne, ak sa rozhodnete svojmu kritikovi porozumieť do hĺbky a viesť s ním rozhovor v bezpečnom prostredí, môžete to skúsiť napríklad v life coachingu s nami.


Mohlo by vás zaujímať: Burnout a koučing: čo je syndróm vyhorenia a ako ho (komplexne) riešiť