Televízny seriál 13 Reasons Why (knižná predloha Jaya Ashera vyšla v slovenčine ako Mŕtve dievča neklame) vzbudzuje momentálne širokú paletu veľmi intenzívnych emócií, od úplného nadšenia, až po úplné odmietnutie. Keď sa však pozrieme na to, o čom seriál vypovedá, dáva to zmysel. 13 Reasons Why nekompromisne zobrazuje tabuizované témy ako je samovražda, sebapoškodzovanie či zneužívanie alkoholu, marihuany a sexu mladými ľuďmi. Tieto témy potom vyvolávajú emócie o to silnejšie, že sú vždy vykreslené ako copingové stratégie na zvládnutie inej – extrémne náročnej – situácie (šikany, urážok, straty priateľstva, samoty, znásilnenia…).
Každá postava, tak ako každý skutočný človek, využíva na prekonávanie ťažkých skúseností rôzne stratégie. Dôvod, prečo 13 Reasons Why tak intenzívne rezonuje vo svojich divákoch, môže byť napokon len v tom, že tých trinásť dôvodov nemusí každému pripadať dostatočne významných na to, aby človek spáchal samovraždu. To však dobre reflektuje už samotný seriál: priepasť medzi vnímaním významu jednotlivých udalostí medzi jednotlivcami (spolužiakmi, priateľmi, učiteľmi) a absolútnu priepasť medzi svetom detí a ich rodičov.
To bola napokon motivácia, prečo sme sa rozhodli napísať tento text. Položili sme si otázku, čo by postavy tohto seriálu potrebovali, aby spolu mohli otvorene hovoriť o veciach, ktoré sa im stali a ktoré ich napokon priviedli až k myšlienkam na smrť. Skrátka, ako preklenúť túto komunikačnú priepasť medzi jednotlivými svetmi. Ako hovoriť s dospievajúcim chlapcom? Ako viesť rozhovor s dievčaťom v puberte?
POCIT BEZPEČIA AKO ZÁKLADNÉ VÝCHODISKO AUTENTICKÉHO ROZHOVORU
O dôvere sme písali v kontexte koučingu, pocit bezpečia je však základným predpokladom akéhokoľvek autentického rozhovoru. Pokiaľ sa pri niekom necítime bezpečne a nedôverujeme mu, iba ťažko budeme hovoriť o veciach, ktoré považujeme za podstatné. Je to celkom prirodzené, vyhýbame sa tým potenciálnemu riziku, že nás niekto zraní (čím citlivejšia téma pre nás je, tým viac sa nás dotýka jej odmietnutie protistranou). Otázkou samozrejme je, ako takéto bezpečie a dôveru vytvoriť – ponúkame preto niekoľko krokov vychádzajúcich z našej praxe.
BYŤ TU A TERAZ
Dobrým krokom, ako začať, je plne sa sústrediť na kontext rozhovoru a nášho partnera v dialógu. Rozhovor pri pustenom televízore, odpisovanie na správy na facebooku alebo vybavovanie pracovných telefonátov nevytvárajú bezpečné prostredie, pretože do rozhovoru vstupujú náhodné faktory, ktoré od rozhovoru odvádzajú pozornosť. Udržiavanie očného kontaktu a sledovanie neverbálnej komunikácie naopak prinášajú pocit, že sme dobre ukotvení v situácii tu a teraz.
Byť tu a teraz potom znamená, že sa plne sústredíme na to, čo sa v rozhovore odohráva. Znamená to nielen hovoriť, ale predovšetkým počúvať, pretože iba počúvanie nám umožňuje reagovať na potreby nášho partnera. Niekedy sa potrebujeme vyrozprávať, dať zo seba von nahromadenú energiu a potrebujeme, aby si to všetko náš partner vypočul a iba to s nami zdieľal (vtedy hovoríme o kontejnovaní, stávame sa pomyselným kontajnerom, do ktorého si partner môže bezpečne odložiť svoju nahromadenú energiu). Inokedy naopak môžeme potrebovať, aby partner aktívne prejavil záujem o to, čo sa deje.
PREJAVENIE ZÁUJMU
Prejavenie záujmu však neznamená opýtať sa: „Ako sa máš?“ I otázka „Čo sa deje?“ vedie iba málokedy k odpovedi, ktorá ide dostatočne hlboko (alebo vlastne k akejkoľvek odpovedi). Podobnými otázkami síce formálne deklarujeme náš záujem, no nevynakladáme námahu, ktorá by podporila náš úmysel. Náš záujem prejavíme až niečím konkrétnym a jasne uchopiteľným, napríklad reflexiou subtílnejších prejavov správania. „Cítim, že dnes bol pre teba obzvlášť ťažký deň.“ „Vidím, že dnes si ponorený do seba.“ „Dnes celá žiariš.“ Reflexiou dávame najavo, že sa o druhého skutočne zaujímame, vynakladáme úsilie na to, aby sme si všimli jeho momentálnu náladu, drobné zmeny v čase (čo častokrát naozaj nie je jednoduché).
ROVNOCENNOSŤ
Lenže ani to nemusí na začatie rozhovoru stačiť. Skutočný rozhovor totiž môžeme viesť až vtedy, keď to chcú obe strany – majú motiváciu sa do rozprávania zaangažovať. O vnútornej motivácii sme písali samostatný článok, preto iba v skratke: na to, aby človek získal vnútornú motiváciu, potrebuje autonómiu („Vediem tento rozhovor dobrovoľne alebo z prinútenia?“), majstrovstvo („Verí mi môj partner v rozhovore, že dokážem zvládnuť to, o čom hovoríme?“) a zmysel („Má tento rozhovor zmysel? Je na niečo dobrý?“).
Vnútornú motiváciu v praxi dosahujeme prostredníctvom postoja, v ktorom sa nestaviame do nadradenej alebo podriadenej pozície, sme v rozhovore rovnocennými partnermi. Samozrejme, v kontexte výchovy alebo manažmentu zamestnancov to môže predstavovať problém. „Na stupnici od 1 do 10, na koľko veríme, že naše deti sú schopné viesť svoj vlastný život?“ „Na stupnici od 1 do 10, na koľko sme ochotní spoľahnúť sa na schopnosti svojich zamestnancov?“ V tomto bode preto odporúčame tieto knihy o výchove, ktoré menia perspektívu, s ktorou pozeráme na naše deti a ich vedenie a vzdelávanie.
Ak sa rozhodneme podporovať vnútornú motiváciu nášho partnera viesť s nami rozhovor, môžeme sa napríklad spýtať:
„Dovolíš mi, aby som ti ponúkol moju podporu a porozprával sa o tom s tebou?“
Samozrejme, ak sa pýtame takto, môžeme očakávať odmietnutie. Platí pritom, že v našom prostredí často venujeme pozornosť iba tomu, čo nám niekto opakuje veľmi dlho a veľmi dôrazne. Môžeme napríklad opakovať deťom, aby vypli počítač alebo išli umyť riady – a čím viac im to opakujeme, tým viac sú im naše príkazy ľahostajné (analogicky to platí s našimi nadriadenými a podriadenými v práci). Ak totiž fungujeme v hierarchickom vzťahu, ktorý je založený na príkazoch a zákazoch, oberáme sa tým o pocit našej vlastnej autonómie. Preto, ak sa rozhodneme zmeniť a začať fungovať v rovnocennom vzťahu, môže to trvať veľmi dlho, kým nám naše dieťa či kolega uverí, že to myslíme vážne. Ak teda položíme takúto otázku, v partnerskom vzťahu by po „Nie.“ malo logicky nasledovať akceptovanie tohto rozhodnutia („Rešpektujem tvoje rozhodnutie, ale chcem, aby si vedel, že som tu, kedykoľvek ma budeš potrebovať.“).
Pokiaľ sa však ešte v partnerskom vzťahu nenachádzame a náš syn, dcéra, kolega sú zvyknutí, že mu všetko opakujeme veľakrát, je vhodné toto artikulovať a otvorene si dohodnúť nové podmienky (hovoríme o vytvorení kontraktu, nastavení pravidiel platných pre obe strany): „Viem, že doteraz sme fungovali tak, že vždy, keď som od teba niečo chcel, dával som ti to príkazom a dlho som to opakoval – a ty si to niekedy spravil a niekedy nie – čo ma pekne hnevalo a ja som kričal a ty si ma ignoroval. Chcel by som to však zmeniť a je mi jasné, že to nepôjde zo dňa na deň a že bude trvať, kým mi to budeš veriť (a kým tomu uverím ja, že to vôbec môže fungovať), ale.. rád by som ti navrhol, že by sme sa odteraz mohli dohodnúť ako budeme fungovať spoločne. Že by sme si nastavili podmienky tak, aby nám vyhovovali obom. Čo si o tom myslíš?“
Zmena rámca si vyžaduje mnoho trpezlivosti, mnoho energie a mnoho pokusov a omylov.
BYŤ PRI ŇOM, BYŤ PRI NEJ
Ak sme sa dostali v rozhovore do tohto bodu, znamená to, že máme vytvorené bezpečie a náš partner v rozhovore má motiváciu s nami hovoriť o tom, čo sa práve odohráva v jeho živote. To je skvelý východiskový bod, z ktorého sa dá rozhovor viesť mnohými smermi (napr. prieskum toho, čo sa práve odohráva; hľadanie riešení problémov a mnohé iné). My sa zameriame na jeden konkrétny – a to je poskytnutie podpory. Prečo je podpora tak dôležitá?
V našom článku o dospelosti píšeme, že dospelosť definujeme cez dve hlavné oblasti: autonómiu a identitu. Dospievanie je procesom, v ktorom našu autonómiu a identitu hľadáme a vytvárame – a ako hľadanie vlastnej autonómie tak vytváranie vlastnej identity sú nesmierne náročné procesy plné chaosu a protichodných emócií. Vynárajúce sa dospelé Self, teda naše dospelé Ja, je v tejto fáze veľmi krehké, plné rôznych rán z neúspešných experimentov a značne dynamického sociálneho okolia (rovesníci zápasia s rovnakými problémami a pokiaľ nie je klíma v škole podporujúca, odnášajú si to jej žiaci a študenti). Skrátka, podobne ako mladej rastline umožníme rásť rôznymi podpornými prostriedkami (môže sa napríklad oprieť o drevenú podperu), i vynárajúce sa Ja sa potrebuje o niečo oprieť, aby mohlo bezpečne rásť.
Ak teda hovoríme o podpore, základom je kontejnovanie emócií popísané vyššie. Prijatie všetkého, čo nám náš partner v rozhovore potrebuje povedať, inými slovami: ustáť to. Hoci to môže znieť jednoducho, nezabúdajme pritom, že stále zaujímame rovnocenný postoj, ktorým podporujeme autonómiu a identitu nášho partnera v rozhovore. To znamená, že ak sa nám napríklad bude zdať, že to, čo nám náš partner hovorí, nie je hodné toľkých emócií, nepovieme: „Na svete sú aj horšie problémy.“ „To nič nie je.“ „Keď budeš staršia, bude sa ti to zdať úplne nepodstatné.“ Pretože ak je o niečom potrebné hovoriť, tak je to niečo dôležité práve tu a teraz (pokiaľ nechceme prísť o dôveru, nemôžeme hodnotiť, pretože ak hodnotíme, staviame sa do pozície nadriadenej autority). A ak na druhú stranu pôjde o niečo mimoriadne závažné, je potrebné hľadať riešenia spoločne, partnersky, tak, aby sa jedna strana necítila zatlačená do kúta a ohrozená.
Otvorené artikulovanie podpory je potom dobrým krokom, keď náš partner v rozhovore prestane hovoriť (buď sa vyrozpráva, alebo je to obzvlášť náročná téma a nedá sa o nej hovoriť jednoducho). Avšak radšej ako povedať „Ty to zvládneš.“ je dobré stavať na našom partnerstve: „Som v tom s tebou, spoločne to zvládneme, môžeš sa o mňa oprieť. Čím ti môžem teraz pomôcť? Čo by si potreboval?“ Skrátka, byť pri niekom znamená poskytnúť mu podporu, prijať to, čo nám hovorí, nesúdiť ho a v prípade potreby hľadať riešenia spoločne.
Záverom krátke odporúčania na ďalšie texty: v článku Byť sám sebou? Dospelosť ako cesta od osamelosti k nezávislosti viac do hĺbky popisujeme, čo sa deje pri vytváraní dospelého Ja a ak vás zaujal partnerský rámec, určite sa pozrite na (najmä prvé dve) knižky v našom texte 5 kníh (nielen) o výchove, ktoré prehĺbia váš vzťah k vašim deťom. A určite si pozrite 13 Reasons Why⬇.
