Stáva sa nám, že sa ocitáme v nekonečnom prúde rôznych životných udalostí, do ktorých sme sa kedysi vrhli, netušiac, že práve ony sa stanú našim životným príbehom. Ponorili sme sa do nich a nechávame sa nimi viesť, až kým si v jednom okamihu nepoložíme otázku: „Je toto naozaj to, čo som chcel? Je toto naozaj to, čo som chcela?“
Podobné otázky príchádzajú ako vytúžené nadýchnutie po dlhej dobe pod hladinou.
Je celkom prirodzené, že si v živote uvedomujeme rôzne príčiny našej nespokojnosti – tieto drobné „nepokoje“ v našich životoch nás posúvajú vpred. To sa však ľahšie hovorí, keď ide o nevhodnú farbu závesov v obývačke (uznávam, to občas tiež nemusí byť úplne najjednoduchšie): čo však robiť v situácii, keď som dvadsať rokov v zamestnaní, ktoré ma neuspokojuje? S partnerom, s ktorým (často okrem detí) nemám nič spoločné? S rodinou, ktorá ma vylúčila?
Nájsť odpoveď na otázku „Čo zmeniť?“ z podobného východiska nie je pre samotného človeka jednoduché a ani tento článok sa mi nepíše úplne ľahko. Mojím povolaním nie je skĺzavať do rozhodovania toho, čo je alebo nie je treba urobiť. Motivačné príručky napríklad často hovoria o tzv. leap of faith – teda skoku do neznáma – a podobných zaručených rád ako dosiahnuť svoje šťastie sú plné časopisy. Lenže každý klient je jedinečný a dať výpoveď v práci nanešťastie automaticky neznamená, že založíme ďalší Apple – a opustenie partnera či partnerky (s deťmi či bez) tiež nemusí priniesť práve očakávaný výsledok slobody. (Ale, samozrejme, môže.)
Koučing je jedinečný v tom, že umožňuje zastaviť sa – a nerušene hľadať. Cieľom koučingu nemusí byť iba (ale, samozrejme, môže a často tiež je) iba jasne formulované „dvojnásobné zvýšenie predaja“ alebo „chcem zabehnúť polmaratón“. Cieľom koučingu môže byť tiež „hľadanie samotného cieľa“. Skrátka hľadanie cieľa, ktorý by bol iba môj. Často sa mi napríklad stáva, že keď už raz klient príde na to, „čo“ naozaj chce – viac ma už nepotrebuje. Realizáciu svojich cieľov zvládne bez problémov i sám.
V práci s mojimi klientmi ma potom vždy a znova prekvapuje ich schopnosť nachádzať svoje vlastné stratégie, ktorými prepisujú svoje príbehy. Jedna moja klientka ku mne prišla, pretože cítila, že už nastal čas „niečo“ v jej živote zmeniť. Vďaka našim stretnutiam začala tancovať flamenco.. spýtal som sa jej teda: „Ako by ste to museli mať, aby bol celý váš život flamencom?“ Táto metafora nás potom sprevádzala všetkými našimi stretnutiami a stala sa istým kompasom, ktorý si z nich odniesla a aplikovala do rozhodovania o svojich ďalších krokoch.
Je celkom bežné, že nevieme, „čo“ konkrétne chceme zmeniť – omnoho častejšie vieme, že už niečo nechceme. Dovoliť si svoje „čo“ hľadať je preto prvým krokom.
Mohlo by vás zaujímať: Odísť do zahraničia, alebo zostať na Slovensku?
