Kostarika

Odlišná Kostarika: spoločenský kontext a ukážka interkultúrneho koučingu

Kostarika, krajina s najväčšou plochou národných parkov na svete, krajina podporujúca výhradne zelené zdroje energie, krajina, ktorá vymenila investície do armády za investície do vzdelávania a v neposlednom rade krajina s heslom – Pura Vida – čistý život. Takto sa aspoň Kostarika prezentuje navonok a ak by chcel ktokoľvek pátrať po informáciách, ktoré by boli s týmto romantizujúcim obrazom v rozpore, musel by sa ponoriť hlboko do lokálnych štatistík (dostupných prakticky výhradne iba v španielčine). Osobná skúsenosť so životom v krajinách strednej Ameriky je preto spočiatku intenzívnym ponorením do studenej vody (Paname a Nikaragui, kde sme pracovali tiež, sa budem venovať v samostatných textoch): všadeprítomné negatívne emócie voči cudzincom, uzavretosť, podozrievavé pohľady, ale i strata dôvery v demokraciu, nárast radikalizmu či nedôvera medzi ľuďmi samotnými a všadeprítomné ostnaté ploty boli fenomény, ktorých význam sme odhaľovali iba postupne. Pre mňa a moju manželku, ako ľudí, ktorí prišli na Kostariku žiť s cieľom pracovať s mladými ľuďmi (a začínajúcimi profesionálmi) a zrealizovať výskum, vďaka ktorému by sme im mohli porozumieť, to bol však určujúci zážitok.

(Nasledujúci text má dve časti. V prvej sa budem venovať spoločenskému kontextu a kontextu života ľudí v období vynárajúcej sa dospelosti, ktorý sme skúmali ako sociálni psychológovia. Druhá časť textu rozoberie  jedno koučingové stretnutie s konkrétnou mladou ženou, na ktorom poukážem na to, ako môžu kultúrne stereotypy vstupovať do práce kouča v interkultúrnom prostredí. Osobné údaje respondentov a klientov popísaných v nasledujúcom článku sú pozmenené a ich príbehy sú uverejnené s ich súhlasom.)

Drogy, deti a roztvárajúce sa nožnice sociálnej hierarchie: kontext Kostariky

Zrejme najsilnejšie na nás zapôsobili každodenné všedné obrazy zo života mladých ľudí. Vlastne úplne prvý človek, s ktorým sme sa na Kostarike zoznámili, 33-ročný chalan, nás (polo)žartom uviedol do obrazu: „Moji rovesníci tento týždeň oslavovali maturity svojich detí, mal by som už konečne prestať fajčiť trávu a založiť si rodinu.“ Kostarika má tretí najvyšší počet tehotenstiev žien v rozmedzí 15-19 rokov v rámci krajín OECD (65 prípadov na 1000 obyvateľov, čo je viac ako tri a pol násobok Slovenska), bolo preto celkom prirodzené, že sme sa postupne zoznamovali s tridsiatnikmi, ktorí sa postupne stávali starými rodičmi. Častosť užívania drog pritom neustále narastá (rovnako ako klesá vek prvého užitia drogy). Zatiaľ čo v roku 2006 bola problémom takmer výhradne marihuana, dnes sa k slovu hlási i kokaín a crack (ktoré sú 5-10 násobne lacnejšie ako v Európe). Oba ukazovatele sú pritom najalarmujúcejšie predovšetkým v karibskej oblasti – priemerný vek prvého tehotenstva je tu o tri roky nižší ako v hlavnom meste San José – a vysoká dostupnosť drog z blízkych krajín (ako je Jamajka či Dominikánska republika) situácii tiež veľmi neprospieva.

Je každopádne jednoduché takéto správanie odsúdiť, omnoho zložitejšie je pokúsiť sa mu porozumieť, aby sa mohli následne začať hľadať riešenia: je to vlastne bežný prístup, zvýšením trestov alebo odmien sa snažíme zabrániť nežiaducemu správaniu namiesto toho, aby sme si kládli otázku, čo nežiaduce správanie spôsobuje, resp. akú potrebu plní. Ako sociálni psychológovia sme preto navštívili rôzne vzdelávacie inštitúcie, od materských škôl až po súkromné vysoké školy, hovorili sme s mladými ľuďmi, pedagógmi, dobrovoľníkmi.

Jedna téma sa pritom ukazovala spoločná pre všetkých: téma absencie životného zmyslu.

Počas nášho pobytu v karibskej časti Kostariky sme napríklad denne prechádzali popri mladému mužovi,  ktorý mal svoj zabehnutý denný rituál: ráno si vzal svoju bielu plastovú stoličku na pláž, zapálil si marihuanového jointa a sedel tam, hľadiac na more, až do večera, kde sme ho stretli, keď sme sa vracali domov. Po čase sme sa začali zdraviť a ešte neskôr sme ho oslovili, či by sa s nami nechcel porozprávať. Hovoril s nami o tom, ako mu daný životný štýl vyhovuje, ako je to všetko o kostarickom „pura vida“, ako je to správne a že iné to byť ani nemôže. To nás zaujalo: akonáhle považujeme niečo v sociálnom svete za nemenné, dotýkame sa niečoho dôležitého.

Po absolvovaní piatich rokov základnej školy (v dvanástich rokoch) zo školy odišiel, aby si privyrábal predávaním občerstvenia na pláži – to sa však postupne zmenilo na drobné krádeže – jeho sedenie na plastovej stoličke teda bolo vlastne hľadanie vhodnej príležitosti na okradnutie kúpajúcich sa turistov. Podobný obraz nie je niečím nezvyčajným, v rurálnych oblastiach Kostariky nastúpi do šiesteho ročníka, t.j. druhého stupňa, iba 45% žiakov (v hlavnom meste 75%).  Jeho matka, s ktorou býval v malom dome z niekoľkých plechov bez okien, pracovala ako chyžná v hosteli a podľa jeho slov robila to isté: okrádala turistov, ktorí podľa jeho slov mali toľko, že si ani nevšimli, keď im niečo chýbalo. V tóne jeho hlasu zaznel pocit nespravodlivosti, hnevu. Oslovili sme ho preto s otázkou, čo si o tom myslí. „Gringovia sú hlúpi, my nie,“ pokrčil ramenami. (Na vysvetlenie tejto vety sme si museli počkať až na našu cestu do Panamy, kde sme hovorili s pracovníkom v jednom z múzeí. Okradnúť cudzinca znamená preukázať vysokú dávku talentu, musíte byť inteligentnejší a schopnejší ako on – ak sa niekto nechá okradnúť, zaslúži si to – pretože je hlúpejší ako vy.)

Miestni dobrovoľníci si túto situáciu uvedomujú, mladí ľudia podľa nich nevidia, kam by sa ako dospelí mohli pohnúť ďalej, nevidia, že môžu niekam smerovať, rásť, žiť naplnený život. Mladí ľudia samých seba nevnímajú ako schopných, majú pocit, že nič nevedia, necítia sa byť kompetentnými. „Školy tomu rozhodne nepomáhajú,“ povedal nám miestny učiteľ pochádzajúci zo Španielska, „keď sa pokúsite o niečo viac, tak nad vami iba všetci krútia hlavou, veď tak ako to je, to stačí. Nemá zmysel snažiť sa.“  A ak sa i snažíte, kvalita vzdelávania na Kostarike patrí medzi najhoršie na svete (v medzinárodnom testovaní PISA sa Kostarika umiestnila na 50-60. mieste zo 72 testovaných krajín a má klesajúcu tendenciu, pre porovnanie Slovensko je na 37-41. mieste). Pocit rezignovanosti popisuje i vedúci katedry psychológie na jednej zo súkromných univerzít v hlavnom meste San José: „Naši študenti nič nechcú. Celý systém je nastavený tak, aby sa čo najskôr naučili niekoľko základných kompetencií a hneď išli do praxe. Nikto sa nechce v skutočnosti nič naučiť. Ale tak to nie je iba so študentmi. My sme tu štyria, čo máme PhD. a ja neviem, ako mám dosiahnuť, aby vôbec moji kolegovia získali záujem o niečo nové. Každý si radšej popri učení vedie vlastnú súkromnú prax a učí iba veci, ktoré ho naučil niekto pred ním.“ Situáciu vysvetľuje mladý absolvent práva: „Keď sa pozrieš na pracovné ponuky, chcú od teba milión vecí, ale každý predsa vie, že nemusíš spĺňať ani tretinu, pretože takí ľudia proste neexistujú.“

Hnev voči bohatým cudzincom, reprezentovanými najmä Američanmi, ktorých nazývajú s  dešpektom „gringovia“ (jeden chlapec nám so smiechom povedal, že gringo znamená „chodiaca peňaženka“) je preto na vzostupe. Spoločne s pocitom, že mladí ľudia nemusia so svojou situáciou nič spraviť a že je všetko aj tak v poriadku, sa preto ponúkajú prakticky iba dve známe a bezpečné schémy dospelého správania – mať dieťa, brať drogy.

Krátka odbočka na Slovensko  

Hoci by sa to mohlo zdať Slovensku vzdialené (prípadne by sme tento druh správania pripísali iba minoritám v rámci republiky), absencia zmyslu u mladých ľudí nie je niečím, čo by sa nás netýkalo. Dokončiť základnú, strednú a vysokú školu, absolvovať svadbu, vziať si hypotéku na byt a mať deti, je síce zažitý model správania, čoraz častejšie sa však môžeme stretnúť s otázkami: „Prečo vlastne by to tak malo byť? Kto v skutočnosti som? Kým chcem byť?“

Kríza zmyslu v západnej spoločnosti prichádza síce neskôr (v období medzi 20 a 30 rokmi), ale nevyhnutne – nazýva sa quarterlife crisis – a spája sa predovšetkým s pochybnosťou ohľadom svojho smerovania, so strachom z vlastnej budúcnosti, z toho, že vo vopred nalinkovanom príbehu prestávame vidieť zmysel a hľadáme niečo, v čom by sme sa autenticky zrkadlili my sami.


O quarterlife crisis hovorí viac článok o tom, či máte pocit, že váš život nemá po vysokej škole zmysel. Tomu, čo všetko sprevádza autentické hľadanie a vytváranie svojej vlastnej dospelej identity, som zas písal v texte dospelosť ako cesta od osamelosti k nezávislosti.


Berme teraz vyššie povedané ako východisko, z ktorého vstupujeme do nasledujúceho koučingového stretnutia.

Gringovia a pred nimi tí, ktorým treba sťať hlavu: koučingová kazuistika 

Koučing a všeobecne na riešenie zamerané terapie zvyčajne pracujú iba s obsahmi, ktoré prinášajú samotní klienti. Kouč, resp. terapeut, vedie proces a voči samotným obsahom zaujíma otvorené postavenie: necháva klienta nech konštruuje budúcnosť či hľadá výnimky, nehodnotí ich, nesnaží sa ich zasadiť do teórie, ale umožňuje klientovi rásť v tom, čo sám považuje za zmysluplné. No rôzne vedecké štúdie – aby demonštrovali interkultúrny prístup – zámerne do procesu vnášajú tému kultúrneho pozadia (napr. rôznymi exploratívnymi otázkami), čím sa síce kultúra stáva témou stretnutia, no neprináša ju spontánne klient, ale terapeut.

Počas mojej práce na Kostarike sa téma kultúrneho pozadia objavovala relatívne často, obzvlášť silne s klientmi – začínajúcimi profesionálmi – pracujúcimi v tímoch s Američanmi („gringami“). Môj pôvod však v procese zvyčajne väčšiu úlohu nezohrával: prvá otázka síce zvyčajne smerovala k tomu, odkiaľ pochádzam, no tým, že som od začiatku nebol kategorizovaný ako „gringo“, sa táto téma uzavrela. Paradoxne mi môj pôvod rolu kouča zjednodušoval tým, že klienti nepredpokladali moju znalosť lokálneho kontextu, vďaka čomu sa neobávali hovoriť otvorene (navyše, zo Slovenska pochádza jeden z legendárnych kostarických futbalových hráčov – Jozef Mišo – čo spočiatku výrazne zjednodušovalo vytvorenie pracovnej aliancie).

Nasledujúca kazuistika však bola odlišná a môj pôvod svoju úlohu zohral. Pracoval som s klientkou, ktorou bola 25-ročná bezdetná žena pochádzajúca z rurálnej oblasti Kostariky s ukončeným vysokoškolským štúdiom (priemerný vek narodenia prvého dieťaťa bol v jej časti krajiny 19 rokov, pričom iba menej ako 1 z 10 jej rovesníkov dosiahol úroveň jej vzdelania), pričom pracovala prevažne v mužskom medzinárodnom kolektíve. Prvé stretnutie začalo pevným podaním ruky a priamym pohľadom do očí: téma, ktorú klientka priniesla, bola preto v istom rozpore s tým, aké očakávania vzbudzovalo jej vystupovanie. Témou bola jej ostýchavosť, hanblivosť v kolektíve pri prezentácii pracovných výsledkov, resp. vôbec pri komunikácii s jej mužskými kolegami. Po chvíli hľadania sme sa dohodli na cieli prvého stretnutia: prebrať s jej nadriadeným istú pracovnú úlohu ešte v deň nášho stretnutia. Okomentovala to slovami, že táto pracovná „úloha nie je nič, čo by som nezvládla sama, ale ako cvičný cieľ je to dostatočne ambiciózne, obzvlášť ak pri tom poviem aspoň dve vety“.

Pýtam sa: „Viete si predstaviť, že naše dnešné stretnutie skončí, rozlúčime sa, pôjdete ako zvyčajne na svoje tretie poschodie, uvidíte tam svojho šéfa, požiadate ho o rozhovor, sadnete si v jeho kancelárii a poviete mu aspoň dve vety?“ Už počas toho, ako som túto otázku kládol, sa klientka stiahla, rukami si prikryla žalúdok a ponorila sa do seba… odpoveďou bolo pomerne rázne: „Nie!“

V podobných situáciách má kouč v podstate dve možnosti – buď sa pokúsi odpor klienta prekonať preformulovaním otázok, prerámcovaním situácie [re-framing] a hľadaním mierne odlišných možností (čo je bežná prax napr. v solution focused brief therapy) –  alebo ho tvorivo využije na porozumenie aktuálnej situácie (čo je zas prax vychádzajúca z coherence therapy).


O práci s odporom som písal vo svojom článku o tom, či zlyháva koučing, ak klienti zostávajú stáť na mieste. O tom, prečo je dôležité, aby klienti svoju situáciu nielen prekonali, ale aby jej i porozumeli, som zas písal vo svojom článku o vhľade a jeho využití v koučingu.


Rozhodol som sa pracovať s odporom – s jej „Nie!“ – a spýtal sa, čo práve teraz prežíva, čo sa s ňou deje. Odpoveďou bolo opätovne odmietavé: „Nič. [Nothing… just nothing.]“ Spýtal som sa teda: „Keby mohlo to ‚nič‘ hovoriť, čo by asi tak povedalo?“ V miestnosti celkom citeľne narastalo napätie, pracovná aliancia na prvom stretnutí ešte nemusí umožniť vyjadrenie negatívnych emócií, tak som to skúsil inak: „Je niečo, čo by som sa mal teraz spýtať alebo spraviť, čo by ste práve teraz potrebovali?“ Odpoveď: „Neklásť ‚také‚ otázky.“

Kouč: „V čom sú ‚také‚?“

Po chvíli dopytovania klientka hovorí: „V tom, že si myslíte, že to nezvládnem.“

Kouč: „To som povedal?“

Klientka: „Nie nahlas.“

Kouč: „Ako som to dal najavo?“

Klientka: „Ako keby som nebola schopná ísť za šéfom a niečo mu povedať.“

Kouč: „To som naznačil v tej otázke?“

Klientka: „Nie, v tom ako tu sedíte, v tom ako sa so mnou rozprávate, ten pokojný tón hlasu.“

Kouč: „Chápem, kladiem si tu otázky, podsadený tón hlasu, jasné, spája sa vám to s niečím?“

Klientka: „Ste úplne ako on [šéf].“

Kouč: „Aké to je, keď som ako on?“

Klientka: „Otravné… nadradené [patronizing].“

Kouč: „V čom sa to odlišuje, povedať niekomu tak otravnému a nadradenému ako je on viac ako dve vety a vôbec sa pritom nehanbiť?“

Klientka: „Vy nie ste skurvený gringo [you’re not a fucking gringo].“

Pomerne búrlivá prenosová dynamika medzi nami vyústila v tento vhľad, nad ktorým sa klientka mierne zahanbila a napätie medzi nami ustúpilo. Mojim cieľom bolo teraz využiť toto novonadobudnuté poznanie a nenechať ho prekryť negatívnymi emóciami (napríklad zahanbením alebo pocitom neoprávnenosti). Klientka sa mi viackrát ospravedlnila za použitý jazyk, vycítil som obavu z toho, či sa to nedostane k jej nadriadenému. Skúsil som preto situáciu odľahčiť.

Kouč: „Možno nie som skurvený gringo, ale určite som skurvený [fucked-up] nejako inak, to je ok…“

Klientka sa usmiala (viac-menej zo zdvorilosti, ale porozumela môjmu úmyslu za tým). Nasledujúcou otázkou (kredit za ňu patrí Sandre Wilson, britskej koučke a supervízorke, ktorá ju využíva na prerámcovanie rôznych situácií) som sa pokúsil vyňať vhľad z potenciálne negatívneho kontextu a zasadiť ho do metafory, ktorú by som mal s klientkou spoločnú a na ktorej by sme mohli ďalej pracovať.

Kouč: „Napadá vám nejaké prirovnanie k tejto situácii, v ktorej sme sa teraz ocitli, alebo možno nejaká predstava, fantázia?“

Klientka: „To je ako… zabíjanie býka.“

Kouč: „Zabíjanie býka?“

Klientka: „To je taká naša tradícia. Každý rok sa oblečieme do masiek malých diablikov a spoločne zabijeme jedného veľkého a silného býka.“

Kouč: „Takže ja a váš šéf sme …“

Klientka: „… ten býk.“ Zasmiala sa.

(O hlbšom význame tohto rituálu mi však klientka nepovedala a dopátrali sme sa ho vlastne až náhodou v rozhovore s jedným kostarickým antropológom. Rituál pochádzal ešte z koloniálnych čias, kde kostýmy „malých diablikov“ reprezentovali síce malé, ale múdre, pôvodné obyvateľstvo, ktoré preľstí a popraví silných, no naivných a hlúpych dobyvateľov: Španielov.)

V nasledujúcom procese sme túto metaforu rozvinuli a pracovali sme na nej ďalej. Klientka mi povedala, že vždy, keď mala ísť k šéfovi do kancelárie, mala pocit, akoby išla do bitky, na ktorú musí mať všetko dokonalo pripravené a ktorú musí vždy vyhrať, kvôli čomu sa tomu skôr vyhýbala. Porozumenie do veľkej miery umožnilo zrealizovať rozhovor s nadriadeným a témy našich ďalších rozhovorov sa začali stáčať ku viac subtílnejším otázkam rodových stereotypov (ktoré ako bezdetná žena v mužskom kolektíve na Kostarike zažívala na dennej báze) a zladeniu jej profesných ambícií s osobným životom – teda témy, ktoré sú bežné i v našom kontexte.

Iná Kostarika (ako sme očakávali)

Život v Kostarike zhodnotil jeden náš kanadský známy nasledovne: „No, každý deň vás prekvapuje niečo nové, to sa tomu rozhodne nedá uprieť.“ Na jednej strane je Kostarika skutočne krásnou krajinou s výnimočným podnebím, panenskými plážami a prírodou, kde môžete stráviť mnoho dní o samote v obklopení divočiny. Na druhej strane sú tu ľudia, ich každodenný život a ich každodenné problémy: a o nich sa prakticky nehovorí, na medzinárodnej úrovni sa o nich vlastne zaryto mlčí.