Psychologické bezpečie je v súčasnosti jeden z najdôležitejších termínov v organizačnej psychológii: predstavuje vieru, že pracovisko je bezpečným prostredím na podstupovanie rizika. William A. Kahn (1990) psychologické bezpečie popisuje ako dôveru, že človek môže na pracovisku prejaviť sám seba, svoju osobnosť, svoje myšlienky či obavy, môže sa aktívne angažovať či nesúhlasiť a to bez strachu, že toto správanie bude mať negatívny dopad na jeho vnímanie ostatnými, jeho status alebo budúcu kariéru. Psychologické bezpečie je preto základným predpokladom pre rast, učenie sa, zmenu a inováciu v rýchlo meniacom sa prostredí.
Prepnúť sa do každodenného života – či sa ľudia cítia bezpečne, preto môžeme najlepšie vidieť na tom, ako aktívne sa angažujú napríklad pri spoločných diskusiách: Oponujú svojim učiteľom, kolegom či nadriadeným? Diskutujú s nimi? Sú k nim otvorení, kritickí, partnerskí, alebo iba sedia potichu a snažia sa neupútať pozornosť?
Kopřiva, Nováčková, Nevolová a Kopřivová (2008) opakovane akcentujú, že keď sa človek bojí, nemôže naplno využívať svoj potenciál a učiť sa, pretože strach aktivuje evolučne najstaršie časti mozgu: tie, ktoré nám majú primárne zabezpečiť prežitie. A keď si evolučne najstaršie časti nášho mozgu myslia, že nám ide o život, iba ťažko sa budeme zaoberať učením matematiky alebo rozmýšľaním na aristotelovskou metafyzikou.
Naplnenie potreby psychologického bezpečia je preto prvým a základným predpokladom pre rast, zmenu a integrovanie nových poznatkov (Edmondson, 1999).
Psychologické bezpečie nám teda ako ľudským bytostiam dáva jednu podstatnú výhodu: umožňuje nám využívať vyššie kognitívne schopnosti. Keď sa bojíme, využívame iba tie časti mozgu, ktoré majú k dispozícii vlastne už všetky plazy. Až keď sme v bezpečí, môžeme premýšľať a kriticky zhodnocovať informácie, ktoré sa k nám dostávajú z prostredia: plazy nedokážu vyhodnotiť zmysluplnosť teoretických konceptov, to dokážeme až my, ľudia.
Lenže pozor.
Najväčší problém je v tom, že aj človek, ktorý zažíva strach, sa učí (Nováčková, 2001). Toto učenie však prebieha na kvalitatívne odlišnej rovine ako u človeka, ktorý prijíma nové informácie kriticky. Strach pri učení sa ako emócia vpisuje do pamäti až tak výrazne, že často tvorí dominantnú časť našej spomienky. Každý čitateľ tejto knihy by zrejme pri troche úsilia dokázal vypočítať rovnicu o dvoch neznámych, ak si však zo školy odniesol odpor k matematike, hneď pri slove rovnica pocíti podivnú úzkosť. To platí o akomkoľvek učení: strach zažitý pri učení cudzieho jazyka nám v budúcnosti úplne znemožní jeho využívanie, strach z dejepisu nás paralyzuje pri snahe o porozumenie historických súvislostí a strach z televízie zníži naše vnímanie hodnoty samého seba, ak sme okolnosťami prinútení písať televízne seriály.
Toto sa nedeje, keď sme v bezpečí.
Pretože keď sa cítime bezpečne, myslíme kriticky, informácie zhodnocujeme, prijímame alebo odmietame podľa toho, či ich považujeme za hodnotné pre nás samotných a či dávajú zmysel v rámci nášho príbehu. Frederick S. Perls (2004) tento rozdiel popísal vo svojich dvoch konceptoch: introjekcii a asimilácii.
Perls tieto dva termíny metaforicky vysvetľuje na príklade detí. Deti sú do istého veku nútené zjesť – doslova nasať – všetko, čo dostanú zo svojho okolia, bez ohľadu na to, či ide o materské mlieko, čaj, čistú vodu alebo životopis Ľudovíta Štúra (introjekcia). No od istého veku, ako si to bolestne uvedomí mnoho rodičov, deti nadobúdajú schopnosť jedlo odmietnuť a s rastom zubov môžu prijímanú potravu najprv prežuť, než ju nekriticky zhltnúť (asimilácia).
Je to strach, čo nám znemožňuje predkladané informácie najprv kriticky prehrýzť.
So strachom môžeme introjikovať – nasať – i tie informácie, ktoré sú pre nás škodlivé a ktoré v budúcnosti môžu spôsobiť to, že budeme mať problém rozlíšiť medzi tým skutočne podstatným a tým, čo je pre nás zbytočné. Asimilácia je jednoducho kritické prehodnotenie a integrovanie iba tých nových poznatkov do nášho životného príbehu, ktoré sú v súlade s našimi individuálnymi motiváciami, kompetenciami a hodnotami. Až pri asimilácii prijímame len to, čo je v súlade s nami samotnými.
A to je, ako sa ukáže ďalej, pri stávání sa samým sebou zásadné.
Prečítajte si knihu, z ktorej tento úryvok pochádza:
