Samotný koučing je súborom rôznych techník, ktoré majú za účel umožniť klientovi nájsť si svoje vlastné riešenie predloženej témy. Napríklad sa rozhodnúť či zostať v práci, ako si zlepšiť vzťah, či na akú školu ísť. Techník, ktoré môže kouč pri každej z týchto tém využiť, je skutočne mnoho – iba jednej sa však v koučovacom rozhovore venuje väčšina času… kladeniu otázok. Klásť koučovacie otázky ale nie je zas až tak jednoduché. Okrem toho, že platí niekoľko základných pravidiel, občas sa stáva, že žiadne pravidlo neplatí. A uvedomiť si, kedy nastalo to „občas“, je skutočným umením.

V tomto seriáli chceme pravidelne dopĺňať rôzne koučovacie otázky, ktoré uverejňujeme na našom facebookovom profile, pričom sa vždy pokúsime vysvetliť, ako sme nad tou ktorou otázkou uvažovali, v akom kontexte sme ju použili (alebo prečo sme ju nepoužili), prípadne na čo môže takáto otázka slúžiť.

Vo všeobecnosti platí, že koučovacie otázky majú byť otvorené (teda sa na ne nedá odpovedať iba áno či nie) a nemajú klienta navádzať k odpovedi. Vezmime si napríklad otázku: „Chcete odísť z práce?“ Odpoveďou je áno či nie (uzavretá otázka) a zároveň ňou klienta navádzam k tomu, že odchod z práce je možným riešením situácie. Ale čo ak klient nad svojou situáciou v práci uvažuje inak? Jednoduchšie je teda spýtať sa otvorene: „Ako nad svojou situáciou v práci uvažujete?“ Otvorené otázky vytvárajú priestor pre rozmýšľanie a hľadanie vlastných možností.

Otázky by sa mali zároveň sústrediť na riešenie a nie na problém či jeho príčiny. Pozrime sa napríklad na otázku: „Prečo je to v práci zlé?“ Otázkou sa síce môžeme dostať k príčinám súčasného stavu, lenže nesie si to so sebou dve riziká. V komplikovanejších situáciách sa vystavujeme tomu, že si klient bude opätovne prechádzať traumatizujúcou skúsenosťou (napr. šikanou, pri iných témach napr. rozvodom či rôznymi traumami z detstva). A zároveň samotné porozumenie príčin nemusí stačiť k tomu, aby došlo k zmene súčasného stavu. Preto si skúsme položiť skôr nasledujúcu otázku: „Ako by to vyzeralo, keby to bolo v práci podľa vás ideálne?“ Klient popíše želaný stav a z neho sa dá odvodiť, aké zmeny by musel spraviť, aby k nemu dospel: „Dobre, hovoríte, že šéf by vás musel viac akceptovať. Sú vo vašej práci kolegovia, ktorých už akceptuje? Aké vlastnosti na nich oceňuje najviac?“

Riešenia sa pohybujú v budúcnosti, príčiny ležia v minulosti a preto sa koučovacie otázky zameriavajú predovšetkým na budúcnosť. Do minulosti sa pozeráme iba vtedy, keď kladieme  otázky na výnimky. Za výnimky potom považujeme situácie, ktoré klient v minulosti úspešne zvládol a týkajú sa súčasného stavu. Napríklad: „Keď hovoríte o svojej súčasnej situácii v práci, čelili ste podobnej niekedy v minulosti? Ako ste ju zvládli?“ Výnimky sú potenciálnymi zdrojmi – často zabúdame na to, že máme za sebou mnoho zložitých situácií, ktorým sme čelili a ktoré sme úspešne prekonali.

Koučovacie otázky teda majú za úlohu pomôcť nám skonštruovať želaný stav, otvoriť nám kroky, ktoré môžeme v budúcnosti zrealizovať. Sú však tiež otázky, ktoré nespadajú do žiadnej škatuľky, prípadne sú niečím veľmi špecifické. A o takýchto otázkach bude tento seriál.

Keď sa pozrieme na činnosť, ktorú práve robíme, zo širšej perspektívy, tak predstava budúceho hmatateľného výsledku jej dá väčší zmysel, nech je pre nás práve teraz akokoľvek otravná, nudná, nepríjemná či náročná. No, samozrejme, platí to za predpokladu, že táto činnosť k nejakému vzdialenému cieľu vedie.. ak nie, možno je čas mrknúť sa na náš text o hľadaní témy v koučingu.

Otázka pochádza od manažérky Kim Scott, autorky knihy  a jej cieľom je získať spätnú väzbu od svojich kolegov či podriadených — no vidíme jej veľký potenciál i pri rozhovoroch v pomáhajúcich profesiách, či s ľuďmi, ktorí sa za normálnych okolností môžu ostýchať povedať nám otvorene svoj názor (napríklad študenti). Scott dodáva, že po položení tejto otázky v duchu vždy počíta do šesť, pretože šesť sekúnd je príliš dlhé ticho na to, aby ho niekto niečím neprerušil — a človek tak má tendenciu niečo na vašu otázku odpovedať. Nech už je to čokoľvek, môže to byť dobrým východiskom pre spoločný rozhovor.

Občas máme nastavené stratégie a postupy a občas je dobré sa zastaviť, poodstúpiť a položiť si otázku, či nás ešte stále vedú k nášmu cieľu. Táto otázka pochádza z knihy Proč děti neprospívají amerického pedagóga Johna Holta. Holt mal v triede pravidlo, že dieťa muselo odovzdať čistý rukopis s maximálne troma chybami, inak ho muselo prepísať nanovo. Jedného dňa malá Nell prišla so slohom, ktorý mal chýb 5, poslal ju teda sadnúť a prepísať ho. Nell bola ľaváčka a mala problémy s držaním pera, tak si len ťažko povzdychla a spravila, čo jej bolo povedané. Keď sa vrátila, sloh bol napísaný očividne viac roztržito, písmo bolo kostrbaté a chýb bolo sedem. Tak ju teda opäť poslal sadnúť si a prepísať… Nell si povzdychla ešte ťažšie a urobila, ako jej bolo povedané. Keď sa vrátila, sloh bol prakticky nečitateľný s nespočetným množstvom chýb. Holtov kolega a priateľ Ben Hull, ktorý bol vtedy u neho na hospitácii, ho zobral bokom a spýtal sa ho: „Kam sa takto snažíš dostať a dostávaš sa tam?“ Občas je preto naozaj vhodné skontrolovať, či to, čo robíme, aj vedie k očakávaným výsledkom.

Priznávam, že toto je jedna z mojich najobľúbenejších otázok vôbec, ktorými zvyčajne končievam stretnutia. Po tom, čo máme dobre nastavený cieľ (opakujem, do koučingu nemusíte prísť s jasne špecifikovanou zákazkou, na to je koučing, aby sme našli cieľ, ktorý budeme chcieť dosiahnuť), táto otázka umožňuje zamerať sa na konkrétne kroky, ktoré budú viesť k jeho dosiahnutiu. Je prirodzené, že obzvlášť na začiatku spolupráce klienti hovoria o krokoch, ktoré na nich kladú príliš veľkú záťaž (sú skrátka príliš náročné — časovo, emocionálne — alebo sú zložené z viacerých rôznych úloh a pod.) — a tieto kroky sa skrátka nedajú zrealizovať. Preto sa vždy snažím nájsť ten úplne, ale úplne najjednoduchší a najľahší prvý krok, ktorým sa dá začať rýchlo a relatívne bez námahy. Pretože aj veľká zmena je iba súborom množstva tých najmenších krokov.

Exploratívne otázky v koučingu slúžia predovšetkým na porozumenie aktuálnej situácii klienta (ak používate napríklad GROW model, tak ich kladiete veľmi pravdepodobne v časti o prieskume Reality, ak robíte všímavý, mindfulness alebo presence-based koučing, tak nimi priamo začínate) a toto je jedna z nich — aplikovaná do bežného každodenného života. Skúste ju napríklad položiť partnerovi či partnerke, či svojmu dieťaťu po návrate z práce či školy a nechajte mu priestor, aby sa otvoril. Viac o tom, čo rozhovor potrebuje, aby sa mohol prirodzene rozvinúť, píšeme v článku ako viesť plnohodnotné rozhovory s našimi dospievajúcimi deťmi.

Otázka vychádza z kids‘ skills coaching-u fínskeho kouča a terapeuta Ben Furman-a. Základný princíp otázky transformuje problém na schopnosť či vedomosť, ktorú sa môžeme naučiť. To nám umožňuje zvládnuť situáciu, ktorú nevieme vyriešiť, pretože sa na ňu pozeráme iba z perspektívy celistvého problému.

Otázka je variáciou špecifickej otázky na zázrak pochádzajúcej zo solution focused brief therapy Steve de Shezer-a. Jej cieľom je popis želanej budúcnosti, ktorá nie je ovplyvnená súčasným problémom. Podľa Shezer-a je totiž dôležitejšie konštruovať riešenie, ako analyzovať problém. Pokročilejšie využitie pre ňu má coherence therapy, ktorá sa využíva, keď koučing samotný nestačí.

Otázka pochádza z nášho článku či Odísť do zahraničia alebo zostať na Slovensku, možno ju však použiť vždy, keď nemáme presne špecifikovaný cieľ, ku ktorému chceme smerovať. Keď si kladieme túto otázku, nezaujíma nás konkrétna lokalita, skôr chceme popísať charakteristiky miesta, na ktorom sa vidíme. Akú pozíciu zastávame, ako sa na tomto mieste cítime, akých ľudí máme okolo seba. Keď sa nám podarí špecifikovať naše miesto dostatočne konkrétne, môžeme si položiť otázku, aké kroky podniknúť, aby sme sa k nemu mohli pohnúť.

V koučingu hľadáme v minulosti naše zdroje, teda situácie, ktoré sme úspešne zvládli a z ktorých teda môžeme čerpať podporu na zvládanie podobných situácií v budúcnosti. S témou stresu sa v súčasnosti stretávame čoraz častejšie – čím viac podnetom v práci či v škole čelíme, tým viac potrebujeme poznať stratégie, ktorými sa so stresom môžeme vyrovnať. Každý z nás používa stratégie na zvládanie stresu – aké sú tie Vaše?

Pýtať sa na to, čo práve potrebujeme, je zvyčajné v situácii, kedy chceme dosiahnuť náš cieľ, nemáme ale ešte vymyslené všetky kroky. Otázka teda normálne znie: „Čo by som potreboval, aby som dosiahol cieľ XY?“ V tomto kontexte je to otázka otvorenejšia a pýtame sa ňou nie na prostriedky, ale na samotný cieľ. Umožňuje nám totiž rozmýšľať nad našimi potrebami, ktorým z rôznych príčin nedávame priestor…

Otázka na znaky nášho úspechu v prvom rade sústredí našu pozornosť na pozitívne aspekty našej reality, pretože zvyčajne sa venujeme skôr tým negatívnym. Prerámcovanie našej pozornosti ale nie je jej jedinou úlohou – v prítomnom čase nás ukotvuje v predstave našej želanej budúcnosti – a tým, že si predstavíme konkrétny stav, konkrétne znaky, vieme úplne presne, čo chceme dosiahnuť.

Otázka na ideálne Vianoce je otázkou na ideálny stav a ako taká môže mať neobmedzené využitie. „Ako by vyzerala situácia v práci, aby ste mohli byť spokojní? Čo by ste potrebovali vo vašom vzťahu, aby ste boli šťastní?“ Po zistení ideálneho stavu môžeme položiť otázky na kroky, ktoré by sme využili, aby sme ideálny stav dosiahli. Prípadne môžeme ideálny stav preskúmať – ukotviť sa v ňom – jeho predstava potom dobre slúži ako zdroj našej motivácie.

Otázka na ocenenie je otázkou, ktorá plní niekoľko úloh. Môže sa položiť v úvode stretnutia a slúžiť ako istý predel medzi „reálnym svetom“ a koučingom, nastavenie na koučovací proces. Je to otázka na vnútorné zdroje, ktorá zameriava pozornosť na niečo, čo sme dokázali, niečo, čo sme zvládli, čím sa naše myslenie zároveň prerámcuje – zvyčajne sa totiž zaoberáme viac tým, čo nás aktuálne trápi, hnevá či rozčuľuje.

Otázka na projekt je otázkou na nájdenie si – svojej vlastnej, jedinečnej – témy. Ako sme písali v našom článku o hľadaní témy koučingu, je celkom prirodzené vstúpiť do koučingu s tým, že niečo už ďalej skrátka nechceme: „Viem, že toto už viac neznesiem.“ Koučing sa potom stáva priestorom, v ktorom hľadáme, čo by malo prísť namiesto neželaného stavu. Preto je dôležitá druhá časť otázky („…ak by ste vedeli, že nemôžete zlyhať?“), ktorá umožňuje voľne rozvíjať svoje nápady, hľadať.

Otázka na „hodinu navyše“ mieri na popísanie potreby, ktorá je pre nás momentálne dôležitá, ale napriek tomu ju z rôznych dôvodov zanedbávame. Kladieme ju v situáciách, kedy hľadáme prvé kroky, ktoré by mohli viesť k želanej zmene, ale stále sme iba na začiatku procesu a chceme si skúsiť, akú úlohu by v našom živote koučing mohol zohrať.

---

Mohlo by vás zaujímať: Psychoterapeutický “vhľad” ako nástroj koučingu

---